č. 17 / 2016
29.8.-.11.9.2016

    Kruh radosti

    Prednedávnom zabúchal akýsi dedinčan na kláštornú bránu. Keď brat vrátnik otvoril ťažké dubové vráta, dedinčan mu s úsmevom ukázal nádherný strapec hrozna. „Brat vrátnik,“ povedal dedinčan, „vieš, komu chcem darovať tento najkrajší strapec z mojej vinice?“

    „Azda opátovi alebo niektorému otcovi z kláštora.“

    „Nie. Tebe!“

    „Mne?“ brat vrátnik sa od radosti začervenal. „Ty ho chceš darovať naozaj mne?“

    „Áno, tebe, lebo si sa ku mne vždy správal ako priateľ a pomohol si mi, keď som ťa o to požiadal. Preto chcem, aby ťa tento strapec trochu potešil.“ Jednoduchá, úprimná radosť, ktorá zažiarila na tvári brata, ožiarila aj dedinčana.

    Brat vrátnik uložil strapec hrozna tak, aby ho mal stále pred očami, a obdivoval ho celé dopoludnie. Bol to skutočne nádherný strapec. Zrazu sa mu zrodila v hlave myšlienka: „Prečo by som ten strapec nezaniesol opátovi, aby som trochu potešil aj jeho?“ Vzal strapec a zaniesol ho opátovi.

    Opát sa naozaj potešil. Spomenul si však, že v kláštore je starý chorý brat, a povedal si: „Zanesiem mu ho a určite sa mu trochu uľaví.“ A tak sa strapec opäť presťahoval. Ale neostal dlho ani v cele chorého brata. Chorý si myslel, že strapec môže urobiť radosť bratovi kuchárovi, ktorý sa denne potí pri šporáku, a tak mu ho poslal. Brat kuchár ho však dal bratovi kostolníkovi (aby urobil trochu radosti aj jemu) a kostolník ho daroval niekomu, kto si tiež myslel, že bude dobré dať ho ďalej. A tak strapec putoval od brata k bratovi, až sa vrátil k bratovi vrátnikovi (aby mu priniesol trochu radosti). Tak sa uzavrel kruh radosti.

    Nečakaj, že začne niekto iný. Dnes si na rade ty, aby si otvoril takýto kruh radosti. Často stačí malá, maličká iskierka, aby vybuchla ohromná nálož. Stačí iskra dobra a svet sa začne meniť.

    Láska je jediný poklad, ktorý narastá, keď sa rozdáva. Je to jediný dar, ktorý sa zväčšuje, čím viac z neho uberáš. Jediný podnik, v ktorom spolu s výdavkami narastá zisk. Daruj ho, odhoď ho, rozdaj na všetky strany, vytras všetko z vreciek, vysyp z taniera, prevráť pohár a zajtra budeš mať viac ako dnes.

    Reč sv. Jána Damaského na Narodenie Bohorodičky

    1. - Poďte, všetky národy, celé ľudstvo, ľudia všetkých jazykov, veku a hodnosti, s radosťou oslavujme narodenie radosti celého sveta! Ak synovia Grékov, klamaní mýtmi, ktoré im miatli myseľ a zatemňovali pravdu, so všetkou úctou oslavovali výročia bohov a prinášali im každý podľa svojich možností dary, i narodeniny kráľov, hoci im títo strpčovali celý život, o čo viac by sme si my mali uctiť narodeniny Matky Božej, cez ktorú bol obnovený celý rod smrteľníkov a cez ktorú sa bolesť prvej matky Evy zmenila na radosť! Eva počula Boží výrok: «Budeš rodiť v bolestiach.» Mária však: «Raduj sa, plná milosti.» Prvá počula: «K svojmu mužovi sa budeš utiekať.» (Gn 3, 16*) Táto však: «Pán s Tebou.» (Lk 1, 28) Čo teda ponúkneme matke Slova? Či nie poctu slovom? Celé stvorenie teda nech oslavuje a ospevuje najsvätejšie narodenie Svätej. Porodila totiž svetu poklad dobier, ktorý nám nemôže byť odňatý. Cez ňu Stvoriteľ prostredníctvom ľudskej prirodzenosti pretvoril od základu k lepšiemu každú prirodzenosť. Veď ak človek, ktorý je medzi duchom a hmotou, je spojivom celého viditeľného a neviditeľného stvorenia, tak stvoriteľské Slovo Božie, keď sa zjednotilo s ľudskou prirodzenosťou, prostredníctvom nej sa zjednotilo s celým stvorením. Oslavujme teda odňatie ľudskej neplodnosti, pretože bolo odňaté to, čo nás oberalo o dobrá.

    2. - Ale prečo sa Panna Matka narodila z neplodnej? Bolo treba, aby jedinej naozaj novej veci pod slnkom (porov. Kaz 1, 9), najväčšiemu zo zázrakov, bola pripravená cesta zázrakmi a aby pomaličky z nepatrnejšieho vyrastalo veľkolepejšie. Mám aj iný dôvod, vyšší a božskejší: prirodzenosť sa vzdala milosti a chvejúc sa neodvážila sa predbehnúť ju. A tak, keď sa mala Panna Matka narodiť z Anny, prirodzenosť sa neodvážila predísť výhonok milosti, ale zostala neplodná, kým milosť nedala vyhnať plodu. Bolo treba, aby sa narodila ako prvorodená tá, ktorá porodila «Prvorodeného zo všetkého stvorenia», v ktorom «všetko spočíva» (Kol 1, 15-17). Ó blahoslavená dvojica, Joachim a Anna! Celé stvorenie je vám dlžníkom, pretože cez vás prinieslo Stvoriteľovi dar prevyšujúci všetky dary, vznešenú matku, jedinú hodnú toho, ktorý ju stvoril. Ó blahoslavené Joachimove bedrá, z ktorých vyšiel prečistý zárodok. Ó úctyhodné Annino lono, v ktorom z nej pomaličky vzrástlo, stvárnilo sa a narodilo sa presväté dievčatko. Ó lono, ktoré si v sebe nosilo oživené nebo, rozsiahlejšie ako priestrannosť nebies. Ó pole, ktoré si prinieslo hromadu životodarnej pšenice, ako povedal sám Kristus: «Ak pšeničné zrno padnuté do zeme neodumrie, zostane samo.» (Jn 12, 24) Ó prsníky, ktoré ste pridájali tú, čo živila Živiteľa sveta! Ó zázraky zázrakov a paradoxy paradoxov! Patrilo sa, aby nevysloviteľné a blahosklonné Vtelenie Božie predišli také divy. Ako budem pokračovať ďalej? Myseľ mám uchvátenú, delia si ma strach a túžba. Srdce sa mi chveje, jazyk mám zmätený: nemôžem zniesť radosť, som premožený divmi, vášnivé nadšenie ma božsky inšpiruje. Nech je porazená túžba, nech ustúpi strach, nech spieva citara Ducha: «Nech sa radujú nebesia a nech plesá zem!» (Ž 95, 11)

    3. - Dnes sa otvárajú brány neplodnosti a ako božská sa predstavuje panenská brána, z ktorej a cez ktorú Boh, ktorý je v pozadí všetkého jestvujúceho, vstúpi «telesne» (Kol 2, 9) «do sveta» (Hebr 1, 6), ako hovorí Pavol, ten, čo počul «nevysloviteľné» (porov. 2 Kor 12, 4). Dnes z kmeňa Jesseho vzchádza ratolesť, z ktorej svetu povstane kvet podstatne zjednotený s božstvom. (porov. Iz 11, 1) Dnes z pozemskej prirodzenosti postavil na zemi nebo ten, ktorý kedysi dávno z vôd upevnil a do výšav pozdvihol oblohu. (porov. Gn 1, 6-8) A toto nebo je oveľa božskejšie a úžasnejšie. Veď Ten, ktorý doň postavil slnko, z nej povstal ako Slnko spravodlivosti. Dve prirodzenosti, aj keď acefali zúria, jedna osoba, aj keď nestoriáni pukajú od hnevu. Večné Svetlo, ktoré má od vekov svoje jestvovanie z Večného Svetla, nehmotné a netelesné, berie si z nej telo a ako Ženích vychádza zo svojej komnaty (porov. Ž 18, 5-6), ten, ktorý je Bohom, následne sa stáva synom tejto zeme. Bude sa tešiť, že ako obor prebehne cestu našej prirodzenosti, cez utrpenia bude kráčať v ústrety smrti, zviaže Mocného (porov. Mt 12, 29), vezme si vojnovú korisť - našu prirodzenosť, a privedie do nebeskej zeme blúdiacu ovcu (Mt 18, 12). Dnes «syn tesára» (Mt 13, 55), všetko zručne tvoriace Slovo toho, ktorý prostredníctvom neho všetko vytvoril, mocné rameno najvyššieho Boha, Duchom, akoby svojím prstom, nabrúsil otupenú sekeru prirodzenosti a postavil si živý rebrík, ktorého základ je upevnený na zemi a vrchol je u neho v nebi. Na ňom spočíva Boh a na jeho predobraz hľadel Jakub (porov. Gn 28, 12). Cezeň Boh zostúpil bez toho, že by sa pohol, lepšie povedané, sklonil sa k nám , «zjavil sa na zemi a nažíval s ľuďmi» (Bar 3, 38). Takto zostúpil, blahosklonne sa uponížil, stal sa občanom na zemi, daroval poznanie o sebe samom tým, ktorí sú na zemi. Na zemi je upevnený duchovný rebrík, Panna, pretože na zemi má svoj pôvod, ale hlavu má v nebi. Hlavou každej ženy je muž, ale pretože ona muža nepoznala, jej hlavou sa podujal byť Boh a Otec. Prostredníctvom Svätého Ducha dohodol zmluvu a vyslal, takpovediac, božskú duchovnú siatbu, svojho Syna a Slovo, všemocnú svoju moc. Z Otcovej láskavosti, nie z telesného spojenia, ale zo Svätého Ducha a Márie Panny, nadprirodzene a bez vnútornej zmeny sa Slovo stalo telom a urobilo si stánok medzi nami. Uskutočnilo sa totiž spojenie Boha s ľuďmi prostredníctvom Svätého Ducha . Kto je otvorený, nech pochopí; (Mt 19, 12) kto má uši na počúvanie, nech počúva! (Lk 8, 8) Nechajme už telesné obrazy! Ó ľudia, božstvo nepodlieha zmenám! Ten, ktorý prvý raz, podľa prirodzenosti, splodil bez toho, žeby podľahol zmene, plodí aj druhý raz, v poriadku spásy, svojho Syna bez vnútornej zmeny. Svedkom toho je Dávid, predok Boha, keď hovorí: «Pán mi povedal: Ty si môj Syn, ja som Ťa dnes splodil.» (Ž 2, 7) To «dnes» sa však nemá chápať v súvislosti so Splodením pred všetkými vekmi, pretože to je mimo času.

    pokračovanie - (grkat.nfo.sk)

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!