č. 24 / 2016
12.12.-.25.12.2016

    Zábudlivé mesto

    V jednom malom mestečku sa začali diať čudné veci. Všetci na všetko zabúdali. Deti si zabúdali písať úlohy, dospelí zabúdali na svojich priateľov, brány kostola ostávali zatvorené, zvony nezvonili a nikto si už nepamätal pôvodné modlitby. Malé mestečko bolo čím ďalej jednotvárenejšie a smutnejšie, ľudia zo dňa na deň sebeckejší a hašterivejší. “Mám dojem, že som na niečo zabudol,” hovorievali všetci. Učiteľ sa pýtal žiakov: „Prečo ste včera neprišli do školy?” „Včera bola nedeľa a v nedeľu škola nebýva.” „Prečo?” Ale nikto nevedel odpovedať. Blížili sa Vianoce. „Prečo sa na Vianoce spievajú koledy? Prečo sú na vianočnom stromčeku sviečky?” Ale ani na to nikto nevedel odpovedať.

    Až raz sa prihnal taký prudký vietor, že rozkýval na kostole zvony. Ten najmenší pritom zazvonil. Ľudia sa zastavili a pozerali do výšky. A potom jeden človek za všetkých zvolal: “Už vieeeem, zabudli sme na Boha!”

    Ak je na tomto svete ešte nádej, je to preto, že ešte zaznieva Božie meno. Milióny ľudí spája s týmto menom všetky radosti a obavy svojho života. Je to jediné meno, ktoré preberá na seba ťarchu ľudstva a ktoré dáva všetkému zmysel.

    Zbytočné drevo

    V stratenom kúte sveta, v húštinách hlbokého lesa bol raz jeden rebrík. Bol to jednoduchý rebrík s priečkami zo starého vyschnutého a ošúchaného dreva. Okolo stáli jedle, smrekovce a brezy. Nádherné stromy. A medzi nimi tento úbohý, žalostný rebrík.

    Drevorubači, ktorí pracovali v hore, prišli raz až sem. S ľútosťou sa pozreli na rebrík. „Čo je to tu, aká haraburda“ povedal jeden.

    „Nie je súca ani na oheň“ povedal druhý. Jeden z nich uchopil sekeru a zrazil ho dvoma presnými údermi. Rebrík sa zrútil. Bol skutočne na nič. A drevorubači so smiechom odišli. Na tento rebrík sa každý večer šplhal človiečik, ktorý zažíhal hviezdy. Od tej noci na oblohe nad lesom nebolo hviezd.

    Aj v nás jestvuje rebrík. Keď ho porovnávame s toľkými vecami, ktoré každý deň dostávame, je to nič. Ale je to rebrík, z ktorého sa zažíhajú hviezdy na tvojom nebi. Volá sa modlitba.

    Vianočný blázon

    V jednej krajine na Východe žil pred dvetisíc rokmi mladý blázon. Ako každý blázon sníval aj on o tom, že sa raz bude múdrym. Miloval hviezdy. Nikdy ho neunavilo pozorovať ich. A tak sa stalo, že jednej noci neobjavili novú hviezdu len kráľovia Gašpar, Melichar a Baltazár, ale aj tento blázon.

    „Tá nová hviezda je jasnejšia ako ostatné“, myslel si. „To bude tá Kráľovská hviezda - narodil sa nový kráľ! Chcem mu ponúknuť svoje služby. Však ak je to kráľ, bude potrebovať určite nejakého blázna. Vydám sa na cestu a budem ho hľadať.

    Hviezda ma povedie.“ Dlho premýšľal, čo by mohol novému kráľovi priniesť ako dar. Avšak okrem svojej bláznovskej kapucne, zvonkohry a jednej kvetiny nemal nič, čo by mohol darovať.

    A tak sa z domova vydal na cestu.

    Prvú noc ho hviezda priviedla do chudobnej chalúpky. Tam našiel dieťa, ktoré bolo chromé. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi. „Ach“ , pomyslel si blázon, „dám tomu dieťaťu svoju bláznovskú kapucňu. Potrebuje ju viac, ako kráľ.“ Dieťa si bláznovskú kapucňu nasadilo na hlavu a šťastne sa rozosmialo. To bláznovi miesto poďakovania úplne stačilo.

    Druhú noc ho hviezda zaviedla do krásneho paláca. Tam našiel dieťa, ktoré bolo slepé. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi. „Ach“ , pomyslel si blázon, „dám tomu dieťaťu svoju zvonkohru. Potrebuje ju viac, ako kráľ.“ Dieťa zvonkohru radostne rozohralo a šťastne sa rozosmialo. To bláznovi miesto poďakovania úplne stačilo. Tretiu noc ho hviezda zaviedla do zámku. Tam našiel dieťa, ktoré bolo hluché. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi. „Ach“ , pomyslel si blázon, „dám tomu dieťaťu svoju kvetinku. Potrebuje ju viac, ako kráľ.“ Dieťa si kvetinku zobralo a šťastne sa rozosmialo. To bláznovi miesto poďakovania úplne stačilo.

    „Teraz mi už nič nezostalo, čo by mohol kráľovi darovať. Bude lepšie, keď sa vrátim“, pomyslel si blázon. Avšak keď sa pozrel k oblohe, hviezda stála na jednom mieste a žiarila veľmi jasne jasnejšie ako kedykoľvek predtým. A v tom uvidel cestu k nejakej stajni v strede poľa.

    Pred stajňou stretol troch kráľov a zástup pastierov, aj oni hľadali nového kráľa. Ten ležal v jasliach - malé, bezbranné dieťa. Mária, ktorá chcela práve na slamu prestrieť čisté plienky, sa bezradne pozerala a hľadala pomoc. Nevedela kam by dieťa položila.

    Jozef práve kŕmil osla a všetci ostatní mali plné ruky darov. Traja králi doniesli zlato, kadidlo a myrhu, pastieri vlnu, mlieko a chlieb. Len blázon tu stál s prázdnymi rukami. Mária, plná dôvery, položila teda dieťa do jeho náruče. Tak našiel Kráľa, ktorému chcel v budúcnosti slúžiť. A taktiež vedel, že svoju bláznovskú kapucňu, zvonkohru a kvetinu rozdal deťom, aby mal miesto pre Dieťa, ktoré mu teraz so svojím úsmevom darovalo múdrosť, po ktorej tak túžil.

    Iba pre nás!

    Boh prichádza na tento svet, aby sa daroval. Iba pre nás, z lásky, pre pokoj, pre večnosť, pre šťastie... Zdá sa, akoby to boli iba pekné slová. Ale prečo nehovoríme o skutkoch? Kristus ich robil a všetko nechal na nás, aby sme aj my robili iba pre druhých. Aby sme tak pocítili, ako rozdávaním rastieme.

    Dievčatko pripravovalo darček. Balilo škatuľu do veľmi drahého zlatého papiera. Použilo ho neprimerane veľa a k tomu pridalo množstvo všelijakých ozdôb a farebnej stužky.

    „Čo to robíš?” vyčítal je príkro otec. „Toľko papiera vyjde nazmar. Vieš, koľko to stojí?“

    Dievčatko si škatuľu pritlačilo k srdcu a so slzami v očiach sa stiahlo do kúta. Na druhý deň pricupkalo k otcovi ako vtáčatko a podalo mu škatuľu v zlatom papieri ako dar. „To je pre teba, ocko.“ zašepkala.

    Otec znežnel. Bol asi pritvrdý. Veď to bol darček preňho. Pomaly rozviazal stužku, trpezlivo rozbaľoval zlatý papier a pomaličky, pomaličky otvoril škatuľu.

    Bola prázdna! Nepríjemné prekvapenie roznietilo jeho výbušnosť: „To si premárnila všetok papier a stužky, aby si zabalila prázdnu škatuľu?!“

    Dievčatku znova slzy zaplavili očká: „Ale, ocko, škatuľa nie je prázdna. Vložila som do nej milión božtekov!“ Preto má dnes istý človek na pracovnom stole v kancelárii škatuľu od topánok. „Veď je prázdna!“ čudujú sa všetci. „Nie, nie je prázdna. Je plná lásky môjho dievčatka!“ povie zakaždým.


    Celej našej farnosti prajeme požehnané sviatky Pánovho narodenia, aby ste pocítili hlavnú výzvu tohto sviatku - S nami BOH!

    o. Peter a o. Michal s rodinami
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!