č. 2 / 2017
9.1.-.22.1.2017

    V nedeľu sa objavil na bráne chrámu tento oznam

    Prosíme všetkých, aby na budúcu nedeľu prišli do chrámu. Zorganizovali sme „špeciálnu nedeľu bez výhovoriek“. V sakristii sme rozložili postele pre všetkých, ktorí vravievajú: „Nedeľa je jedený deň v týždni, keď si môžem pospať“.

    Pre tých, ktorým sa zdalo, že lavice sú príliš nepohodlné, sme zariadili špeciálnu časť s mäkkými kreslami.

    Tým, ktorí majú oči príliš unavené z večerného pozerania televízie, ponúkame očné kvapky.

    Všetkým, ktorí hovorievajú: „V chráme by mi mohol spadnúť na hlavu strop“, darujeme vystužené oceľové prilby.

    Mäkké prikrývky poskytneme tým, ktorí vravievajú, že v chráme býva priveľmi chladno, a ventilátory zasa tým, ktorým je v chrámoch priveľmi teplo.

    Pre tých, ktorí si chcú rozdeľovať na takých, čo „chodievajú do chrámu pravidelne, ale sú horší od ostatných“ sme pripravili kartičky, na ktoré si môžu zapisovať počty.

    Ženám, ktoré nemôžu súčasne prísť do chrámu i variť obed, zavoláme na pomoc príbuzných a priateľov.

    Všetkým, ktorí sa obávajú, že budú musieť prispieť „do zvončeka“, rozdáme odznaky s nápisom: „Už som dal“.

    V bočnej lodi sme vysadili stromy a kvety pre tých, ktorí hľadajú Boha len v prírode.

    O ľudí, ktorí ochorejú vždy práve v nedeľu, sa už starajú lekári a zdravotné sestry.

    Tým, ktorí nepočujú kázeň, sme zaobstarali načúvacie strojčeky, a pre tých, ktorí počujú pridobre, štuple do uší.

    Chrám sme súčasne vyzdobili vianočnými hviezdičkami i veľkonočnými ľaliami pre tých, ktorí majú tieto sviatky stále.

    Prečo ísť v nedeľu do chrámu? Čo na to hovorí Katechizmus.

    Nedeľa je v najplnšom zmysle slova dňom liturgického zhromaždenia, dňom, keď sa veriaci zhromažďujú, „aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii, a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“:

    „Keď teda rozjímame, [Kriste], o slávnych podivuhodných skutkoch a zázračných znameniach, ktoré sa stali v tento svätý nedeľný deň tvojho svätého zmŕtvychvstania, hovoríme: Požehnaný je nedeľný deň, lebo v ňom sa začalo stvorenie,… vykúpenie sveta,… obnovenie ľudského pokolenia… V ňom sa skvejú nebo i zem a celý vesmír sa naplnil svetlom. Požehnaný je Pánov deň, lebo v ňom boli otvorené brány raja, aby Adam a všetci vyhnaní mohli do neho bez obáv vstúpiť.“

    Dôležité otázky a odpovede pre mnohých nezodpovedané...

    1, Sláva Isusu Christu, zaujímalo by ma ako má človek bojovať s urieknutím, keď sa ľuďom stáva z očí...je pre mňa zvláštne, že dnes každý druhy človek mi povie, že si robia doma uhlíkovú vodu, lebo im je zle, nosia červené iné šnúrky o ktorých vedia, že keď človek začne veriť uhlíkom, šnúrkam, talizmanom stáva sa otrokom diabla...

    2, Chcem sa opýtať či osoba ktorá robí "zoči" verí tomu, môže chodiť na prijímanie.

    Odpoveď pripravil o. Ľubomír Petričko- exorcista košickej eparchie

    1, Urieknutia, či vplyv mágie majú natoľko vplyv na človeka nakoľko človek tomu verí alebo nakoľko sa človek otvára tomu strachmi alebo myšlienkami. Strach je akýsi koridor zlých duchov, cez ktorý oni majú k nám prístup. Preto sám strach z ľudí môže byt oveľa nebezpečnejší pre náš duchovný život než sama vonkajšia realita.

    My sme nešťastní, lebo si myslíme, že na nás ide nešťastie z ľudí, a na nás ide zlo z MYŠLIENOK o ľuďoch. Lebo už sama myšlienka vplýva na stav mojej duše, na stav, ktorý môže byť aj večný. My trpíme nie od zla ľudí, ale od nášho zla VOČI ľudom, lebo duša trpí len od ducha, ktorý ju mučí, a my si myslime, že trpíme od situácie. Duša trpí od ducha protestu, od ducha nelásky, od ducha strachu, od ducha urazenosti,----od duchov ktorých pustila--- na čas--- do seba.

    Prečo o tom hovorím? Zo skúsenosti exorcistu môžem povedať, že démoni máju taký trik na človeka----Začnú mu poukazovať na zlo okolo neho, na zlo vo vzťahoch , v okolnostiach, aby človek nevidel zlo vo svojej duši. Preto pri duchovných rozhovoroch hovorím ľudom, aby sa začali báť viac zla v sebe, a nie zla okolo nás. Napríklad zlo vo vzťahoch voči nám, nie je také strašné, ako zlo v duši--urazenie sa, duch nepriazne, duch hnevu. My si neuvedomujeme, že duch hnevu, je mojim väčším nepriateľom, než človek, ktorý ma urazil. My naopak, pokladáme človeka za väčšieho nepriateľa. Nám treba myslieť i na večnosť ,na ktorú ja nezoberiem zlo vonkajšie, ale zlo vnútorné čiže ducha hnevu, ktorý sedí v mojej duši ,ktorého dokonca ospravedlňujem vo svojej duši cez moju "logickú spravodlivosť", alebo moju čestnosť--ja sa čestne urážam, ja spravodlivo sa urážam, :) a človek nemysli na to, že vo večnosti bude potom "čestným" a "spravodlivým " služobníkom temných síl.

    Božie Slovo o prekliatom figovníku hovorí :„Keď na druhý deň vyšli z Betánie, vyhladol. Uzrúc zďaleka listnatý figovník, podišiel k nemu, či by na ňom niečo nenašiel. Ale keď prišiel tam, nenašiel nič, iba lístie, lebo nebol čas fíg. Preto mu povedal: Nech nikdy viac nikto neje z teba ovocie! Počuli to aj Jeho učeníci. “Mk 11:12 - 14.

    Tým figovníkom je človek. Lístie sú myšlienky. Neplodné slová. My myšlienkou už môžme byt prekliati sami v sebe, v duši, cez myšlienky diabla. Kto prijal myšlienku diabla, prijal myšlienku i myšlienkou aj ducha toho ,ktorý je prekliaty sám v sebe, čiže diabla. Napríklad myšlienky nenávisti, hnevu na blížneho, myšlienky neprajnosti ,myšlienky urazenosti...to sú diablove myšlienky. Potom ten kto prijíma jeho slovo ,je prekliaty sám ,lebo diabol je prekliaty. Nemusíme ani čakať na to, že nás niekto uriekne. Preto naši najväčší nepriatelia sedia v našich hlavách, nie v susedoch, čí svokrách, kolegoch atd. Áno, zlo priťahuje zlo. Ak je zlo v mojich myšlienkach ,nemôžem čakať dobro okolo seba. Ak mám dobrotu v myšlienkach, tá dobrá myšlienka je tým anjelom pokoja, ktorý ma chráni aj pred vonkajším zlom. Svetlá myšlienka svieti, dáva Kristovo Svetlo aj očiam aj ústam a chráni ma aj pred vplyvom temných síl. Odráža od duše i tela negatív, ktorý by išiel od vplyvu mágie. Jedným slovom--pred porobenim a mágiou--- nás chráni dobrota srdca.

    2, Osoba ,ktorá koná vedome, úmyselne, či želá niekomu zlo a ide na Prijímanie eucharistie v chráme------tak duch zla jej nedá prijať Ducha Nebeského v duši. Tak ako nám, napríklad ,urazenosť nedovoľuje myslieť na Boha a na lásku, tak duch zla v duši nemôže prijať Božieho Ducha. Ako voda nemôže prijať oheň----/hoc by aj chcela/, lebo to sú dva rôzne prirodzenosti, ktoré nemôžu byt spolu. Tak ako cestujúcemu fajčiarovi je ťažko v nefajčiarskom vozni vo vlaku. To mu je cudzie, neprirodzené, tam sa dve prírody bijú navzájom. Toto sa deje v duši, ak prijímame Eucharistiu, so zlom v duši. Prišiel si ma mučiť? /Mt 8,29/ Ved Pán Ježiš predsa nemučil démona, ale láska a dobrota i pokoj ,ktorý z Ježiša vychádzal. Vidíme, že i nás samých ešte mučí pokoj bez kompjutera, ticho v izbe, ticho bez televízora,---čo môže mať tiež nedobrý dopad na našu večnosť.

    Pravdu hovorí, sv.Izák Sýrsky, že ľudia v pekle sú trestaní bičom lásky. I sám pokoj a ticho v izbe je už bič, ak mám rád nepokoj, krik, hádky a hluk. Láska Boha bude bičom, mukou, ak som v živote mal rád nenávisť a zlobu. Preto Evanjelium nás volá k ustavičnému pokániu/okrem sviatostnej spovede!!/-- Bože buď milostivý mne hriešnemu, alebo k Ježišovej modlitbe, k modlitbám k Bohorodičke. Tieto modlitby už očisťujú dušu, dávajú svadobný odev duši, dobru krv duši. Ako fyzické telo má krv, tak aj duša má krv duchovnu, krvou duše je duch duše. Myšlienky, duch myšlienok- sú krvou duše. Môžem mat dobru krv v duši dobrého, číže Božieho Ducha, alebo krv diabla v duši, ak vedome púšťame do seba zlo. Chrániť sa zla v myšlienkach ustavičnou modlitbou pokánia alebo ďakovania Bohu. Človek, ktorý ďakuje Bohu, už nosí Boha v sebe, už má Boha v duši, už krvou jeho duše je sám Svätý Duch.      (Prevzaté z Facebooku)

    Testament

    Stalo sa to vo Frankfurte. Zomrel istý veľmi bohatý muž. Nemal blízkeho príbuzného. Všetci sa s napätím pýtali: „Kto len zdedí jeho milióny?“ Ten muž zanechal dva testamenty. Prvý mali otvoriť hneď po jeho smrti a druhý až po pohrebe. V prvom testamente bolo napísané: „Chcem byť pochovaný o štvrtej hodine ráno.“ Toto čudácke želanie mu aj splnili. Za rakvou však kvôli tomu išlo len päť trúchliacich. Potom otvorili druhý testament. V ňom bolo: „Chcem, aby sa všetok môj majetok rovnomerne rozdelil medzi tých, ktorí boli na mojom pohrebe.“ Títo piati priatelia mali šťastie. Mohli by sme im takmer závidieť. No v zásade nemáme na to dôvod, lebo my máme ešte väčšie šťastie.

    Ako to? Aj my sa aspoň každú nedeľu stretávame kvôli podobnému testamentu. A to kvôli Ježišovmu, ktorý nám povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“ A vieme, že ten, kto prijíma Ježiša v podobe chleba či vína, dedí s ním večný život.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!