č. 3 / 2017
23.1.-.5.2.2017

    Príbeh o oslíkovi - alebo obraz dnešnej doby

    Bol raz jeden mladý pár s 12 ročným chlapcom. Rozhodli sa cestovať, pracovať a spoznávať svet. A tak odišla rodinka do sveta, a vzali si na cestu svojho osla.

    Prišli do prvej dediny, ľudia ich príchod komentovali: "Pozrite sa na toho nevychovaného chlapca... on na oslovi a chudáci rodičia pešo. Že to tak nechajú!“ A tak manželka vraví mužovi: „ Nedovoľme, aby zle hovorili o našom synovi.“ Manžel zložil dieťa a sám nasadol na osla.

    Prišli do druhej dediny. Ľudia zazerali: „Pozrite sa na toho muža!“ Nechá manželku a syna trápiť sa pešo, zatiaľ čo on sa vezie na oslovi.“ Tak muž zostúpil a posadil manželku na osla. On so synom viedli osla za uzdu.

    Prišli do tretej dediny a ľudia vraveli: „Chudák muž! Po namáhavej celodennej práci nechá sedieť manželku na oslovi. A chudák chlapec! Isto je to macocha!“ A tak sa rozhodli sadnúť si na osla všetci traja. Znovu vyrazili na púť.

    Keď prišli do štvrtej dediny, začuli čo si šepkajú ľudia: „To sú beštie. Chudáčik oslík, čo ich nesie. Umorili ho k smrti, než, aby kráčali vedľa neho...."

    A v ďalšej dedine nemohli veriť vlastným ušiam: „To sú traja blázni, čo idú pešo, aj keď majú osla, ktorý ich môže niesť!“

    Stále Ťa budú kritizovať, budú o Tebe zle hovoriť a bude ťažké stretnúť niekoho, kto Ťa bude brať takého, aký si. A preto: Ži podľa svojej viery. Rob to, čo Ti radí srdce.... To, čo chceš.... Ľudský život je divadelné predstavenie, ktoré sa hrá bez predchádzajúcich skúšok. Spievaj, smej sa, tancuj, maj rád... a ži intenzívne každý okamžik Tvojho života... skôr než spadne opona a hra skončí bez potlesku.

    Formalizmus

    Na talianskom fronte za svetovej vojny dal dôstojník povel k útoku volajúc: Avanti! Sám vyskočil zo svojho zákopu a bežal k nepriateľským pozíciám v domnení, že vojaci vidiac jeho príklad ho budú nasledovať. Ale oni zostali v úkrytoch, všetci mu tlieskali a volali: Bravó! Bravissimo!

    Takýmito vojakmi sme aj my kresťania. Rozjímame o utrpení svojho Vodcu. Ale ak nás niekto pichne hoc len špendlíkom, už nariekame. Sme ozdobení znakmi Kristových vojakov, ale najradšej zostávame v zákopoch svojho pohodlia a v úkryte svojej sebalásky.

    Vernosť Bohu

    Cisár Konštantín Chlorus chcel raz vyskúšať svoje služobníctvo, ktoré bolo kresťanské. Ustanovil, že bude prinesená slávna obeť bohom. Kto by sa jej nezúčastnil a modlám neobetoval, bude zo služby prepustený. Niektorí vlažní kresťania sa ihneď prihlásili, že budú obetovať, iní služobníci, praví kresťania, vyslovili sa proti modlárstvu vo všetkej neohrozenosti. A čo sa stalo? Cisár práve týchto vyznávačov v službe ponechal a ostatných prepustil, majúc za to, aj keď sám bol pohanom, že ten, kto je svojej viere neverný, je neverným a nespoľahlivým služobníkom a poddaným svojmu kráľovi. Mal pravdu a táto pravda sa javí dodnes. Kto je neverný Bohu, na toho nie je spoľahnutie, ten je človekom nebezpečným.

    Svätá spoveď - tajina zmierenia

    Poučenie, ktoré je v niektorých trebníkoch pred vyznaním hriechov:

    Hľa, dieťa, Kristus je tu neviditeľne prítomný a prijíma tvoje vyznanie/spoveď, nehanbi sa ani sa neboj a neskrývaj nič predo mnou. Ale bez okolkov povedz všetko, čo si vykonal(a), aby si prijal(a) odpustenie od nášho Pána Ježiša Krista. Hľa, aj jeho ikona je tu pred nami, ja som len svedok, aby som svedčil pred ním všetko, čo mi povieš. Ak niečo predo mnou zatajíš, budeš mať dvojitý hriech. Daj teda pozor, lebo si prišiel (prišla) do liečebne/nemocnice [vo vračébnicu], aby si neodišiel (neodišla) nevyliečený(á).

    Toto poučenie pekne zvýrazňuje uzdravujúci charakter svätého tajomstva spovede a zároveň poukazuje na to, že kňaz nie je sudca, ale svedok, príhovorca, lekár.

    Epitímia (kánon) je

    1) duchovným liekom, terapiou, ktorú potrebuje človek, aby sa oslobodil od svojich hriechov, od ich následkov a náklonnosti k nim; je duchovným cvičením na posilnenie - duchovnou rehabilitáciou, procesom/prostriedkom rekonvalescencie.

    2) Prejav vďačnosti Bohu za odpustenie hriechov.

    3) Prejav, že to so svojou nápravou a kresťanským životom myslíme naozaj vážne.

    4) Prejav snahy zahladiť dôsledky hriechov, ktoré som spáchal(a) konaním dobra.

    Nie je to akési vykúpené za hriechy, zadosťučinenie / náhrada v pravom slova zmysle, neospravedlňuje nás pred Bohom. Ospravedlnení sme len krvou Ježiša Krista. Niekedy je nesprávne označovaná ako pokuta či zadosťučinenie.

    Cieľ spovede - nielen odpustenie hriechov: „Cieľom a úmyslom spovede je napomôcť dokonalosť duší, napraviť morálku (mravy), priviesť na cestu cností, upevniť stojacich, zdvihnúť padnutých, navrátiť vzdialených, podržať pochybujúcich a všetkým dať spásu a duchovný prospech (osoh).“

    Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu, viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie, uzdravenie celého človeka. Kňaz v modlitbe nad kajúcnikom pred rozhrešením prosí: „...daruj mu (jej) ... i vyslobodenie z hriechov.“ A v modlitbe rozhrešenia: „...rozväzujem ťa z pút všetkých tvojich hriechov.“

    Hriech je nielen odlúčenie od Boha a proti Bohu, ale aj odlúčenie od cirkvi a je proti cirkvi. Teda spoveď je uzmierením s Bohom aj s Cirkvou. Kňaz v modlitbe nad kajúcnikom pred rozhrešením prosí: „Zmier ho (ju) a zjednoť s tvojou svätou cirkvou v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi,...“

    Hriech je to, čo nebolo vykonané z príkazu Božieho i to, čo bolo vykonané proti Božím zákonom. Hriech sa stáva hriechom cez skutok, slovo, myšlienku, želanie a úmysel. Hriech je odstúpenie od Boha živého a životodávajúceho, zrada nášho krstu, protirečenie svätej a dobrej Božej vôli, urážka Boha. (sv. Tichon Zadonský)

    Hriech je určitý druh vzbury, ale aj vzdialenie sa, odchod. Človek svojím hriechom odchádza od Boha - Otca, odpadá od tela Cirkvi, Božej rodiny, nezúčastňuje sa na radosti domu. Odchádzame zo života a kráčame k smrti. Každý hriech človeka odcudzuje a odlučuje od Boha a do bratov a výsledkom je, že sa sám trápi. Je chorobou (duše), ktorá vedie k smrti.

    Pokánie (gr. µ???????) je zmena života, zmena zmýšľania a postojov. Tento pochádza zo spojenia slov µ??? + ??? - neskôr pochopiť. Pokánie je istý postoj, prístup k životu. Dôležité je, aby sme ho mali, aby sme sa pozerali na svet, pristupovali k životu v tomto správnom postoji - postoji pokánia.

    Pokánie je návratom do otcovského domu (z úpadku, duchovného chlieva). „Náš otec má nádherný palác, kde sa všetci veselia a my zotrvávame v tomto bahne?“ (Por. Lk 15, 11-32.)

    Pokánie je podľa cirkevných otcov „druhým krstom“ alebo „obnovením krstu“. Kňaz v modlitbe nad kajúcnikom prosí: „...daruj mu (jej) postoj pokánia,...“ Teda skutočné pokánie je životným postojom a je darom od Boha.

    Účinky spovede:

    - Navracia nám Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve. Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom. (KKC 1468)

    - Zmieruje nás s Cirkvou. - Nielen uzdravuje toho, kto je znovu plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva, ale má aj oživujúci účinok na život Cirkvi, ktorá trpela pre hriech jedného zo svojich členov. Hriešnika, ktorý bol znovu plne zapojený do spoločenstva svätých alebo v ňom bol upevnený, posilňuje výmena duchovných dobier, ktorá jestvuje medzi všetkými živými údmi Kristovho tela, či sú ešte na pozemskej púti, alebo sú už v nebeskej vlasti: (KKC 1469)

    - Odpúšťajú sa nám hriechy - ťažké i ľahké - odpúšťa i večný trest.

    - Môžeme pristupovať k sviatostiam.

    - Sme v stave milosti posväcujúcej, môžeme získavať odpustky a konať záslužné skutky.

    - Odpúšťajú sa nám i NIEKTORÉ časné tresty.

    Preto je veľmi dôležité brať toto tajomstvo zmierenia ako skutočné posvätné osobné a vážne. Ide o môj večný život. Nie je preto potrebné niekoho naháňať, ako sme to robievali doteraz. Vtedy a vtedy sa spovedá a my sme povinne išli. Toto je tajomstvo, ktoré sa MUSÍ vysluhovať človeku, ktorý to POTREBUJE a nie tomu, koho my nepriamo nútime.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!