č. 4 / 2017
6.2.-.19.2.2017

    Princ a ovečky

    Istý princ prišiel o svoje kráľovstvo. Útekom si zachránil život a rozmýšľal, že sa obráti na sultána Kublajchána, vládcu mnohých kráľovstiev. „Kublaj zo mňa určite urobí prvého ministra, istotne mi dá štát, ktorému budem vládnuť...“ nazdával sa. Istý sám sebou sa vydal na cestu.

    Keď však človek nemá nič, každá cesta sa stane náročnou, takže k bráne paláca dorazil v dotrhaných šatách, s tvárou spálenou od slnka. Po elegantnom princovi nezostalo ani pamiatky. Prísne stráže mu nedovolili vstúpiť do paláca, musel si najprv nájsť slušný odev a ochrancu, ktorý by mu pomohol a predstavil ho panovníkovi. Horko-ťažko sa mu podarilo uprosiť jedného starého dvorana, ktorý poznal jeho otca.

    Nakoniec dostal povolenie predstúpiť pred vladára. Predložil mu svoju prosbu v nádeji, že znovu získa dôležitý post. Sultán mu odvetil: „Zverím ti sto oviec. Choď do marockých hôr a dobre pas moje stádo.“

    Princ sa nahneval, ale nedal to na sebe znať, lebo tým by aj tak nič nedosiahol. Poslúchol, vybral sa k úpätiu hôr a začal pásť ovce. Zdalo sa, že všetko ide hladko, ale po krátkom čase ovce ochoreli a jedna po druhej uhynuli. Vrátil sa teda k sultánovi, aby mu oznámil, čo sa stalo so stádom, ktoré mu zveril. „Ja som tú chorobu určite nezavinil!“ bránil sa. Sultán mu zveril iných päťdesiat oviec a znovu ho poslal pásť ich do hôr. Onedlho však jedna po druhej popadali zo strmého zrázu do priepasti a princ sa musel vrátiť k sultánovi a vyrozprávať mu, čo sa prihodilo.

    Panovník bol trpezlivý. Nerozhneval sa, ale znovu mu dal dvadsať oviec. Jednej noci však vtrhla do košiara vlčia svorka a ovce roztrhala.

    Princ pozbieral odvahu a išiel za sultánom prosiť o ďalšie ovečky.

    Múdry Kublaj mu tentoraz dal len desať oviec. Nešťastia z minulosti urobili z princa obozretného a pozorného pastiera. Vedel svoje stádo obrániť, viesť ho a sprevádzať, takže po štyroch rokoch sa stádo desiatich oviec rozrástlo na desaťtisíc kusov.

    Vtedy sa princ víťazne vrátil k sultánovi, aby mu zvestoval svoj úspech.

    „Dobre,“ povedal mu sultán, „tu máš menovací dekrét, zverujem ti správu Tebristanu. Choď a buď dobrým správcom.“

    Princ riekol: „Ďakujem, pane. Prečo si ma však neuznal hodným tohto titulu hneď, ako som k tebe prišiel prvýkrát?“

    Kublaj mu odvetil: „Lebo vtedy by obyvatelia Tebristanu pomreli rovnako ako tvojich prvých sto oviec.“

    Znovu nájsť zmysel osobnej zodpovednosti a vštepiť ju tým najmenším je najväčšia výzva tohto storočia.

    Ohováranie

    Kto o blížnom vedome hovorí nepravdu, alebo zveličuje jeho skutočné chyby, prehrešuje sa ohováraním. Ohováranie je najhorší prípad opovážlivého posudzovania, ako mor otravuje spoločenský život. V živote Izaiáša proroka čítame, že anjel vzal z oltára žeravý uhlík a dotkol sa mu úst a posvätil ich.

    Aj ja by som chcel očistiť ľudské ústa žeravým uhlíkom a posvätiť ich, aby sa nikdy neprehrešili ohováraním. Kto by vykynožil zo sveta ohováranie, odstránil by veľkú časť hriechov a nespravodlivosti.

    Ohováranie je istý druh vraždy. Človek má trojaký život: Duševný život v posväcujúcej milosti, telesný život a spoločenský život, v ktorom záleží na dobrom mene. Ťažkým hriechom strácame duševný život milosti, smrť nás pozbaví telesného života a ohováranie nás pozbaví dobrého mena v spoločenskom živote. Ohovárač vlastne vykoná tri vraždy naraz. Svojim hriechom vraždí vlastný duševný život, vraždí duševný život toho, kto ohováranie ochotne počúva a napokon tomu, koho ohovára, vraždí spoločenský život. Sv. Bernard povedal, že ten, kto ohovára, aj ten, kto ohováranie počúva, majú v sebe diabla. Jednému sedí na jazyku a druhému v uchu.

    Prosím ťa, nikdy nikoho neohováraj. Neuver hneď vymysleným hriechom blížneho, nevynášaj jeho tajné hriechy, ani nezveličuj jeho známe hriechy. Nepopieraj, ani zlomyseľne nezatajuj dobro iných, nezmenšuj dobro zlomyseľným výkladom. To všetko je dvojaký hriech, totiž lož a poškodenie blížneho. Boh to nenávidí.

    Najprefíkanejší a najhorší sú tí ohovárači, ktorí svoje ohováranie začínajú najprv chválou a uznaním, alebo zabalia ohováranie do vtipu, by tým silnejšie ranilo. Pozoruješ tú lesť? Kto chce vystreliť šíp, napne najprv tetivu, pritiahne k sebe, aby potom tým silnejšie mohla odletieť. Tak aj ohovárači napnú tetivu ohovárania a pritiahnu celkom k sebe, aby ju potom zrazu pustili, aby sa jedovatý šíp ohovárania tým silnejšie zavŕtal do sŕdc poslucháčov. Ohovárania zabalené do vtipu a žartu sa tak ľahko nezabúdajú a nejdú, ako sa hovorí, jedným uchom dnu a jedným von...

    Jeden zlý skutok ešte neoprávňuje, aby sme niekoho usvedčili zo zlého návyku. Nehovor teda o nikom, že je luhár, lebo ťa raz oklamal. Nemožno povedať, že sv. Peter je bohorúhač, lebo sa falošne zaprisahal. Ak chceme hovoriť o čnosti alebo nečestnosti, musím mať istotu o dobrom alebo zlom zvyku. Ba keď niekto žil dlhší čas v nejakej neresti, ešte vždy sa môžeme mýliť. Šimon malomocný pomenoval Magdalénu hriešnicou, lebo ešte nedávno takou bola. Predsa však nemal pravdu. V tej chvíli už nebola hriešnicou, ale svätou kajúcnicou, preto ju Spasiteľ vzal do ochrany. Kto môže s istotou povedať, že človek, ktorý ešte včera bol hriešnikom, je ním aj dnes, keď Božie milosrdenstvo je toľké, že stačí jediný okamih, aby milosť zaúčinkovala.

    Včerajší deň nemá súdiť dnešný a dnešný včerajší. Posledný deň má právo, aby súdil všetky ostatné. Nemôžeme nikdy povedať, že niektorý človek je zlý, lebo nemusíme mať pravdu. Ak už predsa dačo o niekom musíme povedať, môžeme najviac toľko, že to, alebo ono zle urobil, že vtedy zle žil, že nateraz zle žije, ale nie, že je zlý. Nikdy nesmieme súdiť zo včerajška na dnešok, ani z dneška na včerajšok, ale najmenej z dneška na zajtrajšok.

    I keď musíme byť v rečiach veľmi obozretní, aby sme neohovárali blížneho, predsa nesmieme byť zas úzkostliví a upadnúť do druhej krajnosti, totiž chváliť nečnosti a chyby druhých. Neslušné dôvernosti nemožno nazvať nevinnými nežnosťami, hriešny pomer nemožno nazvať priateľstvom, nevľúdnosť a hnev nemožno ospravedlniť nervozitou, grobianstvo nemožno okrášliť slovom otvorenosť. Tak by sa nikdy neresť ohovárania nevykorenila. Zlé treba pomenovať zlým a pokarhaniahodné treba karhať. Každú vec načim pomenovať jej vlastným menom.

    Ak chceme dovoleným spôsobom karhať chyby iných, musíme zachovať niekoľko pravidiel. Najprv musí byť pokarhanie na úžitok karhaného alebo poslucháčov. Ďalej musíme mať oprávnenie alebo povinnosť karhať. Napokon pri každom karhaní musíme rozlišovať chybu ako takú a človeka, ktorý dotyčnú chybu vykonal, prípadne má. Chybu treba karhať, ale toho, kto chybu urobil, treba šetriť. O osobách s verejným zlým chýrom možno voľnejšie hovoriť, ale vždy v duchu opravdivej kresťanskej lásky, súcitne, nie pyšne, alebo škodoradostne. Posledné by bolo znakom nešľachetného srdca a nízkej povahy. Len proti výslovným popieračom Boha a nepriateľom cirkvi nemusíme byť šetrní. Takých treba odhaliť a dať spoznať. Dobre urobíme, keď upozorníme na vlka, čo sa vlúdil medzi ovce, keď ho pomôžeme vyhnať a zneškodniť.

    Ak niekto v tvojej prítomnosti ohovára, pochybuj a never hneď v také obviňovania. Ak je to nie možné, usiluj sa aspoň ospravedlniť úmysel toho, o kom je reč. Keby však ani to nebolo možné, obráť reč na iný predmet. Upozorni druhého, že ak niekto neupadol do hriechu, môže za to ďakovať Božej milosti a nie je to jeho zásluha. V láske a dobrote účinkuj na ohovárača, aby nadobudol lepšie presvedčenie, a ak vieš o ohováranej osobe niečo dobrého, nezabudni to pripomenúť. (Gréckokatolícky kalendár 1993)

    Abba Pimen povedal: „Ty, čo žiješ cudne, neodsudzuj toho, kto sa previnil smilstvom, lebo prestúpiš zákon rovnako ako on. Lebo ten, ktorý povedal: „Nezosmilníš!”, povedal aj: „Neodsudzuj!“ A môžeme rad zaradom tam nahradiť namiesto Nezosmilníš, akúkoľvek neresť, akýkoľvek hriech, ktorý posudzujeme.

    O posudzovaní

    Istý brat v skíte sa previnil. Bolo zvolané zhromaždenie, na ktoré pozvali aj abbu Mojžiša, ale on odmietol prísť. Vtedy kňaz poslal jedného z mníchov za ním so slovami: “Poď, všetci na teba čakajú!” On sa zdvihol a prišiel. Chytil prasknutý džbán, naplnil ho vodou a vzal so sebou. Všetci vyšli von, aby ho privítali, a začudovane sa ho pýtali: “Čo to má znamenať, otče?” Starec im povedal: “Moje hriechy vytekajú za mojím chrbtom a ja ich nevidím. A dnes prichádzam, aby som súdil chyby iného.” Keď to počuli, už nič svojmu bratovi nepovedali a odpustili mu.

    Istý brat sa pýtal abbu Pimena takto: “Moje myšlienky ma trápia, nútia ma odkladať nabok moje hriechy a zaoberať sa chybami brata.” Starec mu rozpovedal tento príbeh o abbovi Dioskorovi: Abba vo svojej kélii plakal nad sebou, kým jeho poslušník sedel v inej kélii. Keď prišiel pozrieť starca, opýtal sa ho: “Otče, prečo plačeš?” “Plačem nad svojimi hriechmi”, odpovedal mu starec. Vtedy jeho poslušník povedal: “Ty nemáš žiadne hriechy, otče.” Starec odvetil: “Veru, dieťa moje, keby mi bolo dovolené vidieť moje hriechy, ani traja či štyria ľudia by nestačili na to, aby plakali nad nimi.”

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!