č. 7 / 2017
20.3.-.2.4.2017

    Môžem sa modliť Otče náš?

    - Nemôžem povedať „Otče“, ak sa neprávam k ľuďom ako k bratom.
    - Nemôžem povedať „náš“, ak žijem len sám pre seba.
    - Nemôžem povedať „ktorý si na nebesiach“, ak žijem tak, akoby po mojej smrti nič nebolo.
    - Nemôžem povedať „posväť sa meno Tvoje“, ako Božie meno beriem nadarmo.
    - Nemôžem povedať „príď kráľovstvo Tvoje“, ak ho nechcem šíriť.
    - Nemôžem povedať „buď vôľa Tvoja“, ak stále presadzujem iba svoju vôľu.
    - Nemôžem povedať „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, ak si zaisťujem hojné zásoby na zajtra.
    - Nemôžem povedať „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinní-kom“, ak sa na niekoho hnevám.
    - Nemôžem povedať „neuvoď nás do pokušenia“, ak iných navádzam na zlé veci.
    - Nemôžem povedať „zbav nás zlého“, ak nebojujem so svojimi chybami.
    - Nemôžem povedať „amen“, ak tým nemyslím - staň sa vôľa Božia.
    Prajem Vám, aby ste vždy mohli povedať úprimné celý Otče náš...

    Fiorello Henry La Guardia dal ako starosta New Yorku (1933-1945) mestu nový poriadok. Rozvinul mnohostranný sociálny program, bojoval proti korupcii, angažoval sa za odstránenie štvrtí biedy. Vystupoval aj ako policajný sudca. Jedného zimného dňa predviedli k nemu starca, ktorého dolapili pri krádeži chleba. Dohnal ho k tomu hlad. La Guardia postupoval podľa zákona a odsúdil starca na peňažnú pokutu desať dolárov. Potom vytiahol svoju peňaženku a zaplatil celý obnos namiesto obžalovaného. Obrátil sa k prítomným v súdnej sieni a každého potrestal pokutou 50 centov. Odôvodnil to tým, že žijú v meste, kde bol človek nútený ukradnúť chlieb, aby nezomrel hladom. Peňažný „trest“ okamžite odovzdali obžalovanému. Ten odišiel zo súdnej siene so 47 dolármi a 50 centami.

    "Koľko pokút, by sme dostali v dnešnej dobe my?"      

    Náš prepodobný otec Ján, autor spisu Rebrík

    O našom svätcovi sa dozvedáme, že prišiel na svet okolo roka 520, no miesto jeho narodenia a pôvod zostávajú pre nás zahalené rúškom tajomstva. Hodno však spomenúť, že podľa istej teórie bol jedným z dvoch synov prepodobných manželov Xenofonta a Márie, ktorých liturgickú pamiatku slávime 26. januára.

    Keď Ján dosiahol šestnásty rok svojho života, rozhodol sa zasvätiť výlučne službe Bohu a odišiel na vrch Sinaj. Ide o miesto, kam kresťanskí mnísi prichádzali od polovice 3. storočia, keď unikali prenasledovaniam zo strany Rímskej ríše. Neskôr sem utekali pred prenasledovaniami zo strany moslimov. Treba povedať, že ho nesmierne obľubovali, pretože bolo známe už z obdobia Starého zákona: Boh tam odovzdal Mojžišovi desať prikázaní a uzatvoril s ním zmluvu (porovnaj Ex 19 - 20). Navyše sa traduje, že predstavuje najopustenejšie miesto sveta. Vraj dokonca aj divá zver, keď sem zablúdi, rýchlo sa ponáhľa preč.

    Po príchode na vrch Sinaj si vybral za svojho duchovného otca veľmi skúseného mnícha Martyria. Hoci bol Ján vysoko vzdelaný, natoľko sa odovzdal do jeho rúk, akoby ani nemal vlastný rozum a vlastnú vôľu. Vďaka tomu sa rýchlo vzmáhal v poníženosti, čistote i skromnosti, takže vo svojich dvadsiatich rokoch mohol prijať podstrihnutie, teda definitívne zasvätenie mníšskemu životu. Keď mal tridsaťpäť rokov, jeho duchovný otec Martyrios zomrel a Ján sa rozhodol pre život v úplnej samote. Odišiel na miesto zvané Tola vzdialené približne osem kilometrov od monastiera a medzi ostatných mníchov prichádzal jedine na veľké sviatky, aby sa zúčastnil bohoslužieb. Jedol, pil a spal iba toľko, aby nezomrel. Všetok svoj čas venoval modlitbe, manuálnej práci a písaniu kníh.

    Keď mal približne sedemdesiatpäť rokov, teda po štyridsiatich rokoch prísneho pustovníckeho života, bratia ho zvolili a ustanovili za igumena (predstaveného) svojho sinajského monastiera. Približne po piatich rokoch, teda okolo roku 600, odišiel v pokoji k Pánovi.

    Prostredníctvom nášho prepodobného otca Jána urobil Boh viacero zázrakov, napríklad privolal dážď na palestínske územia v období veľkého sucha, uzdravil chorého človeka a predpovedal budúce veci. Všeobecne známym sa však stal niečím celkom iným:

    Ako igumena sinajského monastiera ho mnísi susedného monastiera z púšte Raita požiadali, aby pre nich napísal príručku duchovného života. Vznikol tak najvýznamnejší a najznámejší spis prepodobného Jána, totiž kniha Rebrík cností, po grécky Klimax. Práve podľa nej sa tento svätec niekedy nazýva Ján Klimax, prípadne Ján Klimak. Ide o príručku duchovného života zostavenú na spôsob rebríka vedúceho do neba, ktorý videl starozákonný patriarcha Jakub v Beteli (Gn 28, 10 - 17). Každý človek má posúdiť samého seba, na ktorom stupienku práve stojí a usilovať sa dosiahnuť nasledujúci. Všetkých stupienkov je tridsať, pretože podľa starozákonnej tradície bol práve tridsaťročný muž považovaný za dospelého člena spoločnosti. Na začiatku cesty stojí zrieknutie sa vášní, napríklad na dvadsiatom druhom stupni je očistenie od samoľúbosti, ktorá sprevádza každý náš úspech, na konci je zväzok viery, nádeje a lásky, teda troch božských čností. Dielo bolo určené v prvom rade mníchom, ale vynikajúco môže poslúžiť aj ľuďom žijúcim vo svete.

    Nech nám Všemocný daruje, aby sa slová kondaku 4. hlasu k sviatku nášho prepodobného otca Jána, autora spisu Rebrík, splnili aj na nás samých: „Svojou knihou, premúdry, * prinášaš náuky sťa nevädnúce plody. * Sladkosťou napĺňaš srdcia tých, * čo ich vnímajú s triezvosťou, blažený. * Veď Rebrík dvíha duše uctievajúcich ťa s vierou * od zeme k nebeskej a trvalej sláve.“

    Nové cesty

    Pôstne obdobie nás pozýva na vážnu sebareflexiu a prácu na sebe: „Obráťte sa! Robte pokánie!“ Tieto slová nás majú priviesť k zamysleniu nad cestami, ktorými sa uberáme - k zamysleniu nad tým, či sa naozaj usilujeme kráčať v Kristových šľapajach i v našom každodennom živote. Áno, mnohým ľuďom znejú niektoré usmernenia Biblie nereálne, ba priam bláznivo. Napríklad výzva, ktorá sa práve v pôstnych dňoch objavuje častejšie ako inokedy: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Právom sa pýtame: To má viesť k životu? K šťastiu? Veď sú to skôr slová, ktoré nás tlačia k zemi. Často uznávame, že úzkoprso lipneme len na svojom. Ježiš nás pozýva aj na akýsi druh „násilia“ na sebe. To však zároveň znamená ísť novou cestou, ktorá sa vždy nemusí zhodovať s našimi predstavami, ktoré sme pokladali za jediné správne.

    Treba naozaj veľa múdrosti a trpezlivosti, aby sme pochopili aj iné pocity, iné zážitky, iné alternatívy, iné pohľady na výzvu Svätého písma. Naše vzťahy sa môžu obnoviť a uzdraviť, nesprávne pochopená tolerancia nás však môže viesť k tomu, aby sme schvaľovali zlo. Ježiš od nás žiada tento krok: „... vezmi svoj kríž.“ Máme niesť brvno kríža, máme ním pokresťančiť aj naše vzťahy. Ježiš nás takto volá z našej istoty do slobody a lásky. Nazýva sa to radostným posolstvom. Páter Hans Brunner pripomína: „Ježiš prijal alternatívu od Otca bez toho, aby stratil svoju slobodu a nakoniec dokázal povedať: ´Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.´“ Kto tomu verí, už urobil prvý krok a prekročil obmedzenie, do ktorého bol uzavretý jeho život. Vstúpil do krajiny Boha. Odtiaľ možno vidieť všetko v novom svetle. Dietrich Bonhoefer radí: „Veríš - tak urob nový krok!“ Opustíš sféru ľudskej bezmocnosti a vstúpiš do sféry Božej všemohúcnosti. Takáto viera mení našu situáciu, pretože mení nás. Nasledovať Ježiša, to nie je nejaké vyšinutie. Nasledovať ho prevyšuje všetky miery sveta, lebo to otvára život a dáva možnosť ísť novými cestami, ba viac - dáva nám rozlet.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!