č. 8 / 2017
3.4.-.17.4.2017

    Slúžka na dvore

    Pozorné čítanie Svätého písma nám prikazuje všímať si aj „okrajové“, zdanlivo bezvýznamné postavy. Nemožno ich však podceňovať aj ony sú v Božích rukách zaujímavým nástrojom. Platí to aj o slúžke na veľkňazovom dvore. Veľkňazovi služobníci, ľahostajní k dráme Ježiša Krista, sa zohrievajú pri ohni. Jedna zo slúžok spoznáva Petra a označí ho: „Tento je z nich“ (Mk 14, 69). Peter to zapiera, a keď kohút zakikiríka tretí raz, rozplače sa.

    Slúžka na veľkňazovom dvore. Mohli by sme na ňu zabudnúť, keby práve na Petra nevyvíjala taký nátlak. Hoci by pre Petra mohla byť najskôr naozaj len akousi „okrajovou“ osobou, po tejto udalosti sa jej rola v Petrovom živote celkom mení - pripravila mu najväčšiu životnú prehru -, a to vo chvíli, keď sa rozhodovalo o živote a smrti jeho Pána!

    Slúžka na veľkňazovom dvore mnohým z nás nie je sympatická. Mnohí z mocných, osobitne diktátori, vládcovia používajúci násilie, veľkí i malí tyrani a despotovia. Z veľkej časti aj hospodárski a politickí bosovia, vedia veľmi dobre tento typ ľudí využiť. A mnohí mocní si priam pestujú práve tie typy, ktoré sa im podlizujú, donášajú a ohovárajú ostatných. Nenecháme sa aj my sami občas zviesť do roly slúžky?

    Vráťme sa však teraz k Petrovi. Slúžka mu svojimi piatimi slovami nastavila spätné zrkadlo. Peter zaprel - dnešnými slovami môžeme povedať, že v tejto situácii neobstál. Nevidíme v ňom občas aj samých seba? Nie sú v našom živote ľudia, pred ktorými zlyháva naše svedectvo o Pánovi, situácie, v ktorých skrátka neobstojíme zo strachu, zbabelosti, z obyčajnej slabosti, z oportunizmu? Zamyslime sa... Nech nám Pán v podobných situáciách, do akej sa kedysi dostal Peter, pomáha ukazovať pevnosť našich postojov a vernosť Bohu.

    V tôni kríža

    Čínsky básnik a filozof Čuang-ce, ktorý žil okolo roku 250 pred Kristom, významne ovplyvňoval čínske myslenie. Od neho pochádza aj príbeh o človeku, ktorý vraj neznášal pohľad na vlastný tieň a chcel sa ho zbaviť. Povedal si: Jednoducho mu utečiem. Vstal a bežal z miesta, no vždy, deď urobil krok, tieň ho prenasledoval. Musím bežať rýchlejšie, myslel si. Utekal čoraz rýchlejšie, tak dlho, kým neklesol mŕtvy. Filozof hľadá aj riešenie: Keby bol človek vkročil do tieňa stromu, zbavil by sa vlastného tieňa, ale on na to ani nepomyslel.

    Duchovní učitelia vidia v spomínanom strome, strom života - Ježišov kríž, ktorý je stredobodom dnešného dňa. Čím sa nám kríž prihovára? Čo v nás vyvoláva pohľad na kríž v našich chrámoch, rodinách, na krížnych cestách?

    Či chceme, alebo nie, či sme na to zabudli, alebo sme ostali nevšímaví, kríž má pre náš život nesmierny význam. Boh na kríži nám totiž hovorí, ako prijíma naše slabosti, za ktoré zomieral.

    Vstúpiť do tône Ježišovho kríža znamená prijať seba samého, a to i svoje chyby. Prijatie seba samého v tôni kríža, znamená aj to, do akej miery sme ochotní vziať na seba akúkoľvek ťažkosť nášho života. Môže sa nám stať, že pod ňou klesneme, máme tu však aj vážnu úlohu - vstať a s nádejou hľadieť do budúcnosti. Hoci sa kríž v dnešnom svete vníma skôr ako symbol bolesti a moci smrti, nie je popretím šťastia a života. Je len výstupom či prestupom do iného sveta. Do sveta večnosti, ktorý pre nás pripravil milujúci Boh. Uveriť v túto pravdu a prijať ju do svojho života ako radostnú skutočnosť, z ktorej vychádza a v ktorej sa završuje každé ľudské snaženie, to je zrejme na kresťanstve najťažšie. Pravda, že Boh nás miluje, nám však v ťažkostiach môže byť nesmiernou posilou a útechou.

    Moc vzkrieseného Ježiša

    Po dňoch pomerne dlhého Pôstneho obdobia sme vstupujeme do veľkonočného času. Apoštoli a prví kresťania sa odvolávajú na zachraňujúcu moc vzkrieseného Ježiša. Prví, ktorí sa stretli s Ježišom, počuli jeho slovo a videli ho, spoznali nové učenie. Učenie, ktoré hlása nový vzťah k Bohu, cestu k životu v láske k Bohu a k blížnemu, k slobode, ale aj k odvahe a riziku - nežiť len sám pre seba, ale dať sa pohnúť ku skutkom lásky. Preto všetko je nám Ježiš vzorom, na to všetko nám dáva silu. Ježiš bol človekom, ale nie obyčajným. Jeho súčasníci to tušili: Zjavuje sa v ňom Boh. „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha,“ vyznáva Peter (Mt 16, 16). Ježišovi súčasníci mohli byť svedkami toho, ako Boh v Ježišovi zasahuje do dejín ľudí, ako sa stará o svet, ako objasňuje a vykladá ľudskú slobodu, ako objavuje dobrodružstvo lásky.

    Veľkonočné udalosti majú hlbší zmysel. Učeníci videli, ako sa Ježiš až do smrti pevne držal vernosti Bohu. A keď sa už zdalo, že je všetko stratené, mohli sa presvedčiť o Božom víťazstve. Ježišovo veľkonočné zmŕtvychvstanie vydáva jasné svedectvo: Kristus je Mesiáš, Boží Pomazaný, a kto k nemu patrí, má cez neho prístup k Otcovi. On sám, rovnako ako aj jeho prorocké slovo, je Božím darom.

    Veľkonočná viera nie je len viera, o ktorej spievame alebo ktorú vyznávame v vyznaní viery (Viruju), ale tá, ktorú žijeme. Taká viera dáva potom zmysel nášmu životu a všetkým našim ľudským snaženiam.


    CHRISTOS VOSKRESE!   VOISTINU VOSKRESE!

    o. Peter Iľko

    Priložená krížovka: 8/2017
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!