č. 12 / 2017
29.5.-.11.6.2017

    Bambus

    V jednej nádhernej záhrade rástol vznešený bambus. Pán ho mal radšej ako ostatné stromy. Rok čo rok bambus rástol a bol čoraz silnejší a krajší. Bambus totiž dobre vedel, že Pán ho má rád a preto bol šťastný. Pán raz prišiel k svojmu obľúbenému stromu a povedal mu:„Drahý bambus, potrebujem ťa!“

    Nádherný bambus pocítil, že prišla jeho chvíľa, pre ktorú bol stvorený a s veľkou radosťou povedal: „Pane, som pripravený. Urob so mnou čo chceš.“ Pánov hlas bol vážny: „Aby som ťa mohol použiť, musím ťa vyrúbať.“

    Bambus sa naľakal: „Vyrúbať, Pane? Mňa, najkrajší strom v tvojej záhrade? Nie, prosím ťa, nie! Použi ma, ako chceš, ale nie, nevytínaj ma.“ „Môj drahý bambus,“ povedal Pán, „ak ťa nevytnem, nemôžem ťa použiť.“

    Záhrada sa ponorila do hlbokého ticha. Aj vietor prestal viať. Bambus pomaly sklonil svoju nádhernú korunu a zašepkal: „Pane, ak ma nemôžeš použiť bez toho, aby si ma vyrúbal, tak ma vytni.“ „Môj drahý bambus,“ povedal znovu Pán, „musím ťa nielen vyťať, ale ti musím odrezať aj konáre s lístím.“ „Pane môj, zmiluj sa nado mnou. Znič moju krásu, ale ponechaj mi konáre a listy.“ „Ak ťa neobrežem, nemôžem ťa použiť.“

    Slnko si zakrylo tvár a zhrozený motýľ odletel. Roztrasený bambus slabým hlasom povedal: „Pane, obrež ma.“

    „Môj drahý bambus, musím ti urobiť ešte čosi viac. Musím ťa rozpoliť a vytrhnúť ti srdce. Ak to neurobím, nemôžem ťa použiť.“ Bambus sa sklonil až k zemi a zašepkal, „Pane, rozpoľ ma a trhaj.“

    Tak Pán vyťal bambus, osekal mu konáre s lístim, rozsekol ho a vybral mu srdce. Potom ho zaniesol k prameňu blízko polí, ktoré trpeli suchom. Jemne napojil jeden koniec bambusu na prameň a druhý naviedol na vyschnuté polia. Priezračná a čistá voda začala tiecť bambusom na ryžové polia, ktoré priniesli bohatú úrodu.

    Tak sa bambus stal veľkým požehnaním, hoci bol vyťatý a zničený. Keď bol nádherným stromom, žil len pre seba a obdivoval svoju krásu. Keď ho vyrúbali, doráňali a znetvorili, stal sa kanálom, ktorým Pán zavlažoval a zúrodňoval svoje kráľovstvo.

    My tomu hovoríme „Utrpenie.“ Boh tomu hovorí „Potrebujem ťa.“



    Storočnica fatimských zjavení a 90 rokov od biskupskej vysviacky
    bl. biskupa Pavla Gojdiča

    (Témy na rozjímanie)

    Témy a rozjímania môžu veľmi napomôcť vo večernom rozjímaní, ale zároveň aj k spoločnej modlitbe a jednote v rodine.

    8. Téma: NEPOŠKVRNENÉ SRDCE PANNY MÁRIE

    Zaviesť v celom svete úctu k nepoškvrnenému srdcu Panny Márie - to bola úloha, ktorú dostala Lucia. „Nestrácaj odvahu, nikdy ťa neopustím. Moje nepoškvrnené srdce bude tvojím útočiskom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu.“ Keď Presvätá Bohorodička hovorila tieto slová, pred jej pravou dlaňou bolo srdce ovinuté tŕním, ktoré ho akoby prebodávalo. „Pochopili sme,“ hovorí Lucia, „že je to nepoškvrnené srdce Máriino zraňované ľudskými hriechmi a že si praje odčinenie týchto vín.“

    Na sklonku roku 1944, keď druhá svetová vojna nabrala hrozné rozmery, vladyka Pavol Peter Gojdič hľadal ochranu a útočisko v nepoškvrnenom srdci Panny Márie. Pastierskym listom zo 14. októbra 1944 vyhlasuje v Prešovskom biskupstve Mariánsky rok. V ňom chcel:

    1. usilovať sa o mimoriadnejší spôsob úcty k Presvätej Bohorodičke;

    2. mariánske sviatky svätiť čo najslávnostnejšie a s osobitnou srdečnosťou;

    3. prvé soboty v mesiaci obetovať na počesť nepoškvrneného srdca Panny Márie (účasťou na svätej liturgii s prijatím Eucharistie);

    4. prvé nedele v mesiaci sa má po večierni pred vystavenou najsvätejšou Eucharistiou odslúžiť paraklis alebo moleben na počesť Presvätej Bohorodičky;

    5. katechéti majú za úlohu vštepiť do sŕdc detí lásku k Márii;

    6. aj veriaci nech sa denne súkromne modlia paraklis alebo akatist, alebo vervicu (čotky);

    7. eparchiálny Mariánsky rok sa slávnostne ukončí 8. augusta 1945 na púti v Ľutine.

    Šíreniu úcty k nepoškvrnenému srdcu Panny Márie takto Božím vedením napomáhal aj náš blahoslavený vladyka.

    Presvätá Bohorodička a blažený vladyka Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, ochotu šíriť úctu k nepoškvrnenému srdcu Presvätej Bohorodičky.

    Všetko je to v Božej prozreteľnosti

    Pred mnohými rokmi žil jeden starý farmár, ktorý mal jediného syna a starého koňa. Jedného dňa sa však kôň dostal z ohrady a utiekol do hôr.

    „Čože? Ušiel ti kôň?“ pýtali sa susedia. „To je ale smola!"

    „Smola alebo šťastie? Ktohovie.“ Odvetil starý muž.

    O týždeň neskôr sa kôň vrátil do ohrady, aby sa napil a nejedol. A priviedol so sebou aj stádo dvanástich divokých koní. Farmárov syn to uvidel a rýchlo utekal zavrieť ohradu.

    Keď sa to susedia dopočuli, nemohli tomu uveriť. Okamžite svojmu susedovi gratulovali: „Trinásť koni?! To je neuveriteľné! Ty máš ale šťastie!“ Ale starý farmár len opäť zopakoval: „Šťastie alebo smola? To nikdy neviete.“

    O niekoľko dní na to sa farmárov syn rozhodol, že divoké kone skrotí a pokúsil sa osedlať jedného z nich. Ako však vysadal na jeho chrbát, kôň ho nešťastne zhodil. Mladý farmár spadol a zlomil si nohu.

    Ešte v ten večer sa susedia ponáhľali k farmárovi, aby ho poľutovali a povedali mu: „To je ale obrovská smola!“ Ale múdry starček znova len povedal: „Smola či šťastie? Ktovie?“

    A mal pravdu. O niekoľko dní všetkých mladých zdravých mužov odviedli bojovať vo vojne. Z nej sa už mnohí k svojim rodinám nevrátili. Farmárov syn sa vďaka svojej zlomenej nohe zachránil a zostal so svojím otcom. Bola to teda smola alebo šťastie? Ktovie?

    Kráľ so sluhom boli na poľovačke, keď tu kráľa napadlo divé zviera. Sluha kráľa ochránil, ale kráľ v tom zápase došiel o jeden prst. Zronený to ukazoval sluhovi a ten mu na to vraví: "Všetko je to v Božej prozreteľnosti." Kráľ sa na túto sluhovu reč nahneval a dal ho zavrieť do väzenia.

    Po istom čase sa kráľ vydal znova na poľovačku na ktorej ho zajali divosi a chystali si ho pripraviť ako zápalnú obetu pre svojich bohov. Keď však videli, že mu chýba jeden prst, usúdili, že nie je vhodný obete pre bohov a pustili ho.

    Keď sa kráľ vrátil, išiel za svojim sluhom do väzenia, lebo zistil, že má pravdu. Keď bol na slobode tak sa ho kráľ spýtal: "Ako je to možné, že keď Boh vedel, že mi hovoríš pravdu dovolil, aby som ťa tak nespravodlivo uväznil?"

    Sluha mu vraví: "Pozri kráľ, keby Prozreteľný Boh nebol na mňa dopustil tú nespravodlivosť a nebol by som vo väzení, určite by som bol s Tebou na tej poľovačke. A pozri na moje ruky - ja mám všetkých desať prstov."


    "Boh je taký veľký, že je hodno, aby sme ho po celý svoj život hľadali."
    "Keď niekoho odsudzujete, nemate čas ho milovať."
         Sv. Matka Tereza

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!