č. 13 / 2017
12.6.-.25.6.2017

    Rozprávka o chlebe

    V jednej ďalekej krajine žila chudobná vdova. Zarábala si na chlieb službou u bohatej tajomnej panej, ktorá bývala sama v pochmúrnom dome skrytom uprostred lesa. Dobrá vdova si poctivo a zodpovedne vykonávala svoju prácu a pani ju jedného dňa nečakane obdarila. Dala jej vzácny prsteň. „Keď tento prsteň dva razy otočíš okolo prsta, zmeníš sa na čo si len zmyslíš,“ vysvetlila jej čudácka pani. Vdova tomu nepripisovala dôležitosť. Keď však v krajine zavládol veľký hlad, spomenula si na prsteň.

    Otočila ho dva razy okolo prsta a premenila sa na nádherného sokola s mocnými krídlami. Rozhodla sa, že zaletí až tam, kde nájde obživu pre svojho syna a susedov. Letela až do vyčerpania, potom sa zarmútená vrátila domov. Hlad postihol celé kráľovstvo. Nik sa mu nevyhol. Žena sa však nevzdávala. Otočila dva razy prsteň a premenila sa na obrovský voňavý peceň chleba. Keď sa syn vrátil domov a uvidel ten obrovský bochník, s chuťou sa doň pustil. Bol to len chlieb, ale zasýtil zázračným spôsobom. Kým s chuťou prežúval, zbadal okolo domu prechádzať suseda, s ktorým mal mnoho sporov a ktorý v ňom vzbudzoval veľkú nevôľu. Bol rozhodnutý, že si ho nebude všímať, ale stisnutie srdca ho prinútilo, aby ho pozval a ponúkol mu z toho zázračného chleba.

    Chýr o chlebe sa rozniesol po celej dedine a zbehli sa všetci ľudia - veľkí i malí, mladí i starí, chorí i zdraví, všetci zúfalí a ustarostení. Zdalo sa, že chlieb sa nikdy neminie. Nielen, že zahnal hlad, ale napĺňal ľudí radosťou a túžbou po pokoji, pocitom dobra a telesného zdravia. Každú noc sa posledná omrvinka chleba znovu premenila na šľachetnú vdovu. Každé ráno sa žena znovu premenila na obrovský voňavý a chutný peceň, ktorý sýtil telo a ducha obyvateľov dediny. Tak to bolo do nových žní. Vtedy dedinčania usporiadali veľkú slávnosť. Samozrejme, zúčastnila sa jej aj vdova. Každý, kto sa k nej priblížil, pocítil čosi zvláštne. Žena voňala ako čerstvo upečený chlieb.

    „Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac:
    „Vezmite, toto je moje telo!“
    „V Eucharistii nás Ježiš robí svedkami súcitu Boha s každým bratom a sestrou. Tu, okolo Eucharistického tajomstva sa rodí služba lásky voči blížnym.“
          Benedikt XVI

    Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví - body pre prijímanie deťom (42,51)

    42. Jedným z usmernení kánonov východnej cirkvi (CCEO), ktoré sú v protiklade k častým zvykom, ba dokonca aj partikulárnym legislatívam ostatných storočí, je jednoznačné potvrdenie úzkeho vzťahu, ktorý je medzi tromi sviatosťami kresťanskej iniciácie, takže tento vzťah musí byť viditeľný aj zo spôsobu ich slávenia. Iniciácia je v skutočnosti jednotné a nedeliteľné slávenie vstupu do života v Kristovi, do spoločenstva, ktoré v ňom žije. Tento vstup, ktorý sa začína prvým povolaním k viere, dosahuje svoj vrchol v paschálnom tajomstve Krista, do smrti ktorého sme boli ponorení, aby sme vstali z mŕtvych v jeho vzkriesení, ktoré nás robí Božími synmi a chrámami Svätého Ducha. „Pomazaní” Svätým Duchom pre dielo Kráľovstva stali sme sa hodnými zúčastňovať sa na hostine Kráľovstva. Tu je motív znenia kánonov 695 a 697, ktoré predpisujú spojené alebo časovo len málo vzdialené udelenie troch sviatostí: krstu, myropomazania a svätej eucharistie.

    Podľa náuky a praxe prvotnej cirkvi, inšpirovanej Novou zmluvou, veriaci, ktorý prijímal eschatologický dar Ducha Zmŕtvychvstalého, prijímal aj to, aby ten istý Duch bol činný v jeho osobe a pripodobňoval ho Kristovi Pánovi. Krstné znovuzrodenie na Božie deti, dedičov Kráľovstva, ospravedlnených, vykúpených a posvätených nieslo so sebou aj plnoprávne začlenenie do spoločenstva Božieho ľudu. Najvyšší „znak” tejto udalosti bol v pripustení k hostine v Kráľovstve. Preto bolo nevyhnutné, aby tieto sviatosti boli udelené v čo najužšej spojitosti, neoddelene, v kontexte jediného slávenia. Od tohto momentu bol veriaci začlenený do Božieho ľudu so všetkými titulmi a funkciami, ktoré mu jeho nový život v Kristovi a vo Svätom Duchu (Rim 8, 9) dával bez výnimky. Jediné slávenie bolo vyjadrením toho, že také je aj jediné nerozdeliteľné dielo Otcovho a Synovho Ducha. Takáto bola prax v živote všetkých cirkví prvých storočí.

    Západná cirkev túto prax opustila z rozličných historických a kultúrnych príčin, takže krstná iniciácia sa v nej udeľovala deťom v rôznych súvislostiach a časových momentoch. Na Východe sa však pôvodný zvyk zachoval neporušený. Jednota týchto sviatostí je tam taká silná, že v mnohých súvislostiach sa termínom „krst” rozumejú zvyčajne všetky tri fázy kresťanskej iniciácie. Toto je titul, ktorý sa im dáva v mnohých rukopisných alebo tlačených euchológiách.

    V ostatných storočiach sa však aj v rôznych východných katolíckych cirkvách táto prax zmenila, a to najmä vplyvom vonkajších tlakov, vychádzajúcich zo zmien pastoračných a duchovných postojov Západu, ktoré sú síce pochopiteľné, ale z hľadiska východného dedičstva sú cudzie a sú mimo línie dynamizmu vlastného východnému dedičstvu. Tam, kde sa tradičná prax stratila, kódex vyžaduje ozajstnú reformu a aplikáciu predpísaných noriem podobne, ako si to pre latinskú cirkev vyžadovala koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii. Bezpodmienečne sa musí zariadiť predovšetkým hlbšie štúdium starej praxe. V tom môže napomôcť porovnávanie rukopisov a tlačených liturgických kníh, vydaných východnými katolíkmi, ale aj pravoslávnymi. To je prvá časť prípravy. Ďalej treba mať na zreteli aj stále používanú prax v pravoslávnej cirkvi. Takisto sa treba postarať o nevyhnutnú výuku, aby dôvody týchto zmien pochopili všetci: klérus, teológovia, kresťanský ľud. Zatiaľ, čo sa bude zavádzať obnovená prax, je potrebná nevyhnutná katechéza neoiniciovaných detí, len čo budú schopné priblížiť sa k chápaniu tajomstiev viery a pokračovať v nej, až kým nedospejú. Už účasť detí, hoci krátka, ale pravidelná, na bohoslužobných sláveniach je drahocenným prvkom katechézy, pretože ich konkrétnym spôsobom vovádza do života cirkvi. Táto iniciácia je možno málo pojmová alebo rozumová, avšak účinne ich začleňuje do „klímy” slávenia, pričom vykonávané gestá a znaky ich naozaj vovádzajú do neviditeľných skutočností. Celý proces vyžaduje tvorivé úsilie, aby sa primerane prešlo k novej praxi v nadväznosti na súčasný život. Ide o neľahký, ale nevyhnutný zásah, ak skutočne chceme oživiť vlastné dedičstvo na úžitok celej Cirkvi.

    51. V kán. 697 CCEO sa predpisuje, aby sa Eucharistia udeľovala čo najskôr po krste a pomazaní svätým myrom podľa noriem každej cirkvi sui iuris. Kán. 710 sa vracia k argumentu, ktorý vyžaduje, aby sa novopokrstené deti zúčastňovali na eucharistii, a odporúča, aby sa pri jej udeľovaní dodržiavali predpisy liturgických kníh každej cirkvi sui iuris. Táto legislatíva, špecifická pre východné cirkvi, vyžaduje si niektoré spresnenia.

    Z dôvodov, ktoré sme už vysvetlili, normy, týkajúce sa prijímania eucharistie u neofytov, nenachádzajú sa v legislatíve niektorých východných katolíckych cirkví, ktoré často odďaľovali prvé prijímanie na dosiahnutie školského veku. Bude preto úlohou kompetentných autorít prijať vhodné úpravy na návrat k pôvodnej praxi a vypracovať normy, ktoré najlepšie zodpovedajú vlastnej tradícii.

    Pokiaľ ide o predpisy liturgických kníh, treba upozorniť, že vo väčšine prípadov, napr. takých, aké spomíname, týka sa to však aj cirkví, ktoré zachovali pôvodnú tradíciu, tieto knihy neobsahujú presné smernice, keďže rituál krstu bol zvyčajne koncipovaný pre dospelých a len následne sa vo východných cirkvách používal bez akejkoľvek úpravy pre deti. Týmito vecami sa obyčajne zaoberali pastoračné príručky na vysluhovanie sviatostí. Niektoré praktické návrhy možno získať aj z praxe ortodoxných cirkví. V konečnom dôsledku - udelenie eucharistie deťom neofytom nie je ohraničené na samu chvíľu slávenia iniciácie. Eucharistia je chlebom života a deti sa ním majú živiť stále, totiž od krstu aj naďalej, aby mohli duchovne rásť. Spôsob ich účasti na eucharistii bude zodpovedať ich schopnosti: najprv bude odlišná od účasti dospelých, nevyhnutne bude menej vedomá a menej rozumová, ale postupne sa skrze milosť a pedagógiu sviatosti rozvinie, aby rástla „až do stavu dokonalosti a úplnej zrelosti v Kristovi” (Ef 4, 13). Sviatosť je dar, ktorý vždy pôsobí účinne, ale vždy iným spôsobom, pretože i osoba je vždy iná. Osobitné slávenia, ktoré zodpovedajú jednotlivým etapám ľudského rastu, môžu azda byť nejako užitočné pre pedagógiu viery a sprevádzať povinnú katechézu detí a mládeže, ale musí byť jasné, že iniciácia do Kristovho tajomstva je úplná už od prijatia prvých troch sviatostí.

    Táto Inštrukcia vydaná apoštolským stolcom je záväzná aj pre nás!

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!