č. 14 / 2017
26.6.-.9.7.2017

    Priatelia a medveď

    Dvaja priatelia spolu prechádzali cez nebezpečnú tmavú horu. Zrazu sa pred nimi objavil bručiaci medveď. Jeden sa od strachu vyšplhal na strom a tam sa skryl, druhý to nestihol a keď zistil, že pred divou šelmou neutečie hodil sa na zem a predstieral, že je mŕtvy. Vedel totiž, že medvede sa mŕtvoly nedotknú.

    Keď sa medveď k nemu priblížil, oňuchal ho, zamrmlal mu do ucha a skúsil ho posunúť ňucháčom. Úbožiak zo všetkých síl zadržiaval dych. Medveď si myslel, že je skutočne mŕtvy a odknísal sa preč.

    Keď medveď zmizol medzi stromami, muž zliezol zo stromu, na ktorom sa skrýval, a spýtal sa priateľa: „Čo ti ten medveď šepkal do ucha?“

    „Povedal mi, aby som sa nevydával na cesty s priateľmi, ktorí v nebezpečenstve namiesto pomoci, vezmú nohy na plecia.“

    Riešenie problému, ktorý môžeme zažívať podobne je v nasledujúcom príbehu.

    Klavirista

    Mama chcela podnietiť svoje dieťa, aby sa zdokonaľovalo v hre na klavíri, preto ho vzala na koncert veľkého klaviristu Paderewského.

    Len čo si sadli, matka zbadala o dva rady nižšie svoju známu a išla ju pozdraviť. Chlapec sa mamy nevedel dočkať a tak vstal a vybral sa hľadať ju. Naďabil na dvere, na ktorých bolo napísané: „Vstup zakázaný.“

    Keď stlmili svetlá a mal sa začať koncert, matka sa vrátila na svoje miesto. Zistila, že jej syn tam nie je. Znepokojená ho hľadala pohľadom, keď tu zrazu sa opona roztiahla a svetlo ožiaril veľkolepý klavír uprostred scény.

    Šokovaná matka uvidela svojho syna, ako sedí za klavírom a spokojne hrá. V tej chvíli vošiel na javisko maestro. Rýchlo podišiel ku klavíru a zašepkal chlapcovi do ucha: „Neprestávaj, hraj ďalej.“

    Paderewski si sadol vedľa neho, vystrel ľavú ruku a začal ho sprevádzať. Potom pravou rukou objal dieťa okolo pliec a rozvinul pekný aranžmán. Starý maestro a mladý žiačik zmenili trápnu situáciu na nádhernú kreatívnu exhibíciu.

    Toto sa stáva, keď je človek s Bohom

    Keď urobíme všetko, čo je v našich silách, výsledkom je pôvabná a plynulá melódia. Pod rukami Maestra sa však naše diela stávajú výnimočnými. Keď nabudúce budeš chcieť vytvoriť niečo dôležité ( môže to byť každý deň ), dávaj pozor. Budeš môcť počuť hlas Maestra, ktorý ti šepká: „Neprestávaj, hraj ďalej.“ Na svojich pleciach pocítiš jeho láskavé objatie. Zistíš, že jeho mocné ruky chcú hrať s tebou koncert života.

    O modlitbe (Efrém Sýrsky)

    Modlitba - veľká zbraň, neoslabujúce útočisko, nikdy sa nemíňajúce bohatstvo, pokojný prístav, základ pokoja; modlitba je koreň, prameň a matka tisícich milostí. Ona je silou samotného Kráľovstva. Nie je nezvyčajné, že ak ten čo nosí čelenku, trpí horúčkou, leží na smrteľnej posteli spaľovaný ohňom a pri ňom stoja lekári, telesná stráž, sluhovia, vojvodcovia, no umenie lekárov, ani prítomnosť priateľov, ani posluhovanie členov rodiny, ani hojnosť liekov ani drahé nástroje, ani množstvo peňazí, ani nijaká iná ľudská činnosť nie je schopná poľaviť jeho chorobe. No ak príde niekto, kto má nádej k Bohu, a iba sa dotkne tela a pomodlí sa nad ním čistú modlitbu, tak všetok telesný neduh odíde. A čo nebolo schopné urobiť bohatstvo, množstvo posluhujúcich, skúsenosť a veľkosť panstva, to nezriedka urobí modlitba jedného biedneho a chudobného.

    Nehovorím tu o modlitbe chladnej a plnej povrchnosti, ale o modlitbe konanej dlho, s boľavou dušou a pozorným umom. Lebo taká modlitba vystupuje do neba. Ako voda, pokiaľ tečie po rovine a pohybuje sa širokým priestorom, nedvíha sa do výšky, ale keď ruky vodohospodárov prehradia dole jej tok, obmedzená sa zastaví a zdvihne do hora rýchlejšie ako strela: tak aj ľudský rozum sa rozlieva a rozsieva, kým disponuje veľkou voľnosťou; keď ho okolnosti budú utláčať nadol, vtedy v tej prekrásnej tiesni vysiela do neba čisté a zvrúcnené modlitby. A aby si pochopil, prečo môžu byť tieto s trápením predkladané modlitby, zvlášť vypočuté, počúvaj, čo hovorí Pánovi prorok: „K Pánovi som volal vo svojom súžení a on ma vyslyšal.”

    A tak, budeme oživovať svedomie, spomienkou na hriechy vzbudzovať v duši úzkosť; vzbudzovať súženie nie preto, aby sme dušu stiesnili, ale aby sa stala dôstojnou vypočutia, aby bola triezva, pripravená a dotýkala sa samotných nebies. Nič od nás neodháňa lenivosť a povrchnosť lepšie, ako pocit bolesti a trápenia, ktoré zjednocujú rozum a vracajú ho do seba samého. Kto sa takto trápi a modlí, ten po modlitbe bude môcť prijať do svojej duše veľkú príjemnosť.

    Ako zamračenie sa oblohy robí najprv vzduch ťažkým, ale keď z nej zaprší a oblaky postupne stratia nahromadené snehové vločky, vtedy sa znova všetok vzduch stáva pokojným a sviežim, tak aj duševné trápenie, pokiaľ je uzavreté vo vnútri, zatemňuje našu myseľ, ale keď sa vyprázdni cez slzy v slovách modlitby a vyjde navonok, vtedy vytvorí v duši veľký jas a ako lúč privádza do rozumu modliaceho sa myšlienku o Božej pomoci.

    No aký majú niektorí chladný názor? Hovoria: „Nemám odvahu, som úplne zahanbený a nemôžem otvoriť ústa”. - To je satanský strach, zamaskovanie lenivosti; diabol chce zatarasiť dvere, ktorými môžeme vojsť k Bohu. Nemáš odvahu? No už aj to je veľká odvaha, že sa považuješ za takého, ktorý ju nemá, tak ako úplná hanba a odsúdenie je považovať sa za takého, ktorý má odvahu. Lebo, ak aj máš mnoho zásluh a nie si si vedomý, že si vykonal aspoň niečo zlé, ale považuješ sa za takého, ktorý má odvahu, pozbavil si sa všetkých plodov modlitby. A ak máš na svedomí nespočetné bremená hriechov, utvrdíš sa len v tom, že si posledný zo všetkých, budeš mať veľkú odvahu pred Bohom.

    V tom nie je pokora, že sa hriešnik považuje sa hriešnika, lebo pokorné zmýšľanie je v tom, aby si si nemyslel o sebe nič veľké, keď v sebe poznávaš mnohé a veľké veci. Naozaj pokorne zmýšľa ten, kto je podobný Pavlovi a môže povedať: „Ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca.” (1 Kor 4, 3-4) a hovorí tiež: „Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich” (1 Tim 1, 15). Toto je pravá pokora - byť vysokým podľa zásluh a v zmýšľaní sa umenšovať. Takto Boh podľa svojej nevysloviteľnej dobroty pripúšťa a prijíma k sebe nie iba zmierených, ale aj tých, ktorí ochotne vyznávajú svoje hriechy - aj k takým býva milosrdný a priaznivý.

    Aby si spoznal, aké dobro je nepredstavovať si o sebe nič veľké, všimni si dva vozy. Zapriahni spravodlivosť a múdrosť a aj hriech s pokorným zmýšľaním a uvidíš, že voz hriechu predbehne spravodlivosť. Nie kvôli vlastnej sile hriechu, ale silou pokorného zmýšľania, ktoré je s ním spojené. A tak prvý voz zaostane nie pre nemohúcnosť spravodlivosti, ale pre ťažobu a rozmernosť múdrosti. Lebo ako pokorná myseľ pre svoju znamenitú veľkosť premáha váhu hriechu a predbieha na ceste k Bohu, tak múdrosť pre svoju veľkú hmotnosť a rozmernosť môže prevážiť ničím nezaťaženú spravodlivosť a ľahko ju stiahne nadol.

    A ako dôkaz, že jeden voz je rýchlejší ako druhý, si pripomeňme farizeja a mýtnika. Farizej zapriahol spravodlivosť a vzdelanosť a hovorí: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.” (Lk 18,11)

    Správal sa, akoby pojedol všetku múdrosť sveta, vo svojej veľkej hlúposti napadol aj neďaleko stojaceho mýtnika. A čo mýtnik? Nevrátil výčitku, neohradil sa proti obvineniu, ale s vďačnosťou prijal povedané a strela nepriateľstva sa pre neho zmenila na liek a uzdravenie, výčitka na pochvalu a obvinenie na veniec. Taká nádherná je pokorná myseľ!

    prebraté z internetu (pokračovanie)

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!