č. 15 / 2017
10.7.-.23.7.2017

    Najväčší na svete

    Kedysi dávno v jednom veľkom kráľovstve žil kráľ, ktorého poznal celý svet. Každému bolo jasné, že niet mocnejšieho a bohatšieho panovníka. Dokonca aj on si začal myslieť, že je najväčší človek na svete. Nariadil, aby ho všetci nazývali „Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo, nekonečná kráľovská výsosť“. A prikázal strážam, aby zatkli každého, kto ho takto nenazve. Jedného dňa sa dostavil pred neho kapitán stráže. Dôstojník sa poklonil a povedal: „Ó, Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo, nekonečná kráľovská výsosť, zadržali sme muža, ktorý odmietol nazývať vás tak.“

    „Priveďte ho ku mne!“ rozkázal kráľ. Stráže privliekli pred kráľov trón starého muža. „Kto si?“ zisťoval kráľ. „Som len starý obchodník. Žijem s manželkou v domčeku v horách,“ odvetil starec. „A kto som ja?“ opýtal sa ho prísnym tónom. „Vy ste kráľ,“ pokojne povedal starý obchodník. „Nie!“ skríkol kráľ nahnevane. „Ja som Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo, nekonečná mimoriadna a absolútne jedinečná kráľovská výsosť!“

    „Pane,“ riekol starec, „ste naozaj veľký kráľ, ale nerozumiem prečo musíte mať...“ Rozhnevaný kráľ ho dal hodiť do žalára. Po roku starého obchodníka prepustili a on sa vrátil domov. Po niekoľkých dňoch ho stráže znovu predviedli pred kráľa so slovami: „Ó, Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo, nekonečná kráľovská výsosť, tento muž vás stále odmieta nazývať správne.“

    „Hoďte ho znovu do temnice!“ prikázal kráľ. „Nech sa tam naučí, ako sa volám!“. Starec opustil väzenie o dva roky neskôr.

    Kráľ nevedel pochopiť, prečo ho tento muž odmieta nazývať jeho kráľovským titulom, a raz v noci sa potajomky vybral k domu obchodníka. Pričupil sa do tieňa vedľa okna a počúval starca, ako sa zhovára so svojou manželkou, ktorá sa trpko sťažovala na kráľa. „Upokoj sa, drahá moja,“ tíšil ju starec. „Náš kráľ sa ľahko rozhnevá a má sklon k pýche, ale my mu musíme odpúšťať. Odkedy tu vládne, v krajine je mier. Ľuďom sa žije dobre a dane sú rozumné. Nespomínaš si, že mnohé svoje pozemky rozdelil medzi sedliakov, aby mohol mať každý svoj kúsok zeme? Máme naozaj šťastie. Kiež by náš kráľ žil dlho, kiež by ho všetci milovali a ctili si ho!“ Keď kráľ počul chválu starého obchodníka, zaplavili ho strašné výčitky svedomia. Vošiel do domu, kľakol si pred manželmi a poprosil ich o odpustenie za to, že im spôsobil toľko trápenia. Starý obchodník sa pred ním uklonil ešte hlbšie a povedal: „Veľmi rád vás vidím, Vaša neprekonateľná vznešenosť, najvyššie veličenstvo!“

    „Nekonečná mimoriadna a absolútne jedinečná kráľovská výsosť,“ dodala pomaly stará pani. Prekvapený kráľ zareagoval. „Priateľu môj, prečo si ma tak nenazval prv, než som ťa nespravodlivo uväznil?“

    „Veličenstvo, odvetil starec, „len najväčší z ľudí dokáže priznať vlastné viny a pokorne poprosiť o odpustenie. Dnes si naozaj zaslúžite všetko uznanie za vašu veľkosť.“ Keď sa kráľ vrátil do svojho paláca, vydal nové nariadenie, ktorým zabezpečil pre starého obchodníka a jeho ženu slušnú rentu, a prikázal zrušiť zákon, ktorý vyžadoval, aby ho nazývali... ako to bolo? Honorabilita, excelencia, magnificencia, doktor, profesor... človeka nerobí titul.

    O modlitbe (Efrém Sýrsky) pokračovanie


    Toľko výhod - nebyť zranený zlorečením druhých, nezúriť pre urážky blížnych! Lebo aj z ničoho možno získať veľké a znamenité dobro - ako to bolo s mýtnikom. Prijal výčitku, zanechal hriechy a povedal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten.” (Lk 18, 13-14) Slová sa stali väčšími ako skutky, slovo nadobudlo prevahu nad skutkami. Jeden vystavil na obdiv spravodlivosť, pôsty a desiatky, no druhý vypovedal jedno slovo a zložil zo seba všetky hriechy. Pretože Boh nepočul iba slová, ale videl aj myseľ, s akou boli vyslovené, našiel pokorné zmýšľania a skrúšené srdce, zmiloval sa a vyjadril lásku k človeku.

    Nehovorím to preto, aby sme hrešili, ale aby sme boli vďační. Lebo mýtnik, človek stojaci na pokraji omylu, pritiahol na seba takú veľkú Božiu milosť nie pokorou, ale iba vďačnosťou za dobrá; tým, že vyjavil svoj hriech, vyjavil aký je. Takúto Božiu pomoc nachádzajú aj tí, ktorí, hoci aj umreli vo veľkých a dobrých dielach, aj tak o sebe nezmýšľajú povýšene.

    Preto napomínam, žiadam a úpenlivo prosím vyznávať sa pred Bohom častejšie. Nevydávam ťa na hanbu pred tebe podobnými služobníkmi, ani ťa nenútim odkrývať hriechy ľuďom. Roztrhni si svoje svedomie pred Bohom, jemu ukáž jazvy, u neho pros lieky, ukáž sa nie tomu, čo vyčíta, ale tomu, čo uzdravuje. Lebo ak aj niečo zamlčíš, všetko pozná. A tak hovor, aby si z toho získal, hovor, aby si tu zložil hriechy, odišiel odtiaľto čistý a oslobodil sa od budúceho neznesiteľného odhalenia.

    Traja sluhovia v peci kládli svoj život, aby vyznali Vládcu, a aj keď mali mnohé a veľké zásluhy, hovorili: „Teraz však nemôžeme otvoriť ústa, sme na hanbu a potupu tvojim sluhom a tým, čo ťa ctia.” (Dan 3, 33) Na čo teda otvárať ústa? Aby, hovoria oni, vyriekli práve toto: nie sme hodní otvoriť ústa, sme na hanbu a potupu tvojim sluhom a tým, čo ťa ctia - práve tým pritiahni k sebe Vládcu.

    Sila modlitby hasila silu ohňa, krotila zúrivosť levov, ukončovala vojny, Zabraňovala bojom, upokojovala búrky, vyháňala diablov, otvárala nebeskú bránu, lámala putá smrti, vyháňala choroby, odrážala nebezpečenstvá, znovuvystavala rozborené mestá, zastavovala zhora zosielané údery a ľudské údely - jedným slovom všetky biedy. Chápem tu opäť modlitbu nie iba perami, ale vychádzajúcu z hĺbky rozumu.

    Ako stromy, ktoré majú zapustené korene do hĺbky, aj keď sú tisíckrát šľahané vetrom, nezlomia sa a nemôžu byť vytrhnuté, pretože korene sú pevne vrastené do hlbín zeme, tak aj modlitby vysielané zo samotných hlbín duše, ako spoľahlivo zakorenené, sa zdvíhajú do výšky a žiadny nápor myšlienok ich nemôže vyvrátiť. Preto aj prorok hovorí: „Z hlbín volám k tebe, Pane.” (Ž 129, 1) Jemu sláva na veky vekov, amen.

    Pravý misionár

    Kristova misia na tomto svete bola dôkazom lásky samého Boha. Ježiš mal na sebe ukázať, ako bezhranične, bláznivo a sebazničujúco, sebadarujúco miluje každého jedného Boh. Cez Kristove slová, ale hlavne cez jeho skutky, mala žiariť na všetkých ľudí láska Boha Otca. Pod vplyvom tejto lásky sa mal každý človek slobodne rozhodnúť - vrátiť sa späť k Bohu z cesty zatratenia, alebo sa už navždy od Boha slobodne odvrátiť a napriek jeho dôkazu lásky sa naveky ponoriť do nekonečne hustnúcej tmy.

    Kristova misia stále pokračuje. V nás... Presne tak, ako Boh Otec poslal Krista, tak aj Kristus už dve tisícročia posiela nás, aby sme ako On, aj my svojimi slovami, ale hlavne skutkami podávali dennodenne svedectvo o Kristovej láske k nám, ktorá v snahe pritiahnuť nás k sebe, presvedčiť nás o svojej láske, šla až na kríž a vzala na seba všetko zatratenie, ktoré sme my mali vytrpieť za svoje hriechy... Pre všetkých, ktorých v živote kedykoľvek stretneme, by sme mali byť svedectvom o tom, že už nik nemusí trpieť večne za svoje hriechy, ak uverí, že Ježiš to už za neho urobil na kríži - ak príde v tejto viere za Kristom a v žiali a ľútosti odovzdá svoju nemohúcnosť hriechov do Ježišových rúk a poprosí Ho o očistenie.

    Len vtedy sme pravými misionármi, ak dovolíme prežarovať cez svoje slová a skutky teplo a svetlo Otcovej lásky, ktorá neustále vyžaruje z Krista - jeho slov i skutkov. Len vtedy sme skutočnými misionármi, ak sme zjednotení s Kristom - ak sa mu v jeho živote a poslaní podobáme - ak čo najvernejšie svojimi slovami a skutkami každú minútu svojho života ladíme so slovami a skutkami samého Krista, ktorý stále dennodenne kráča ulicami našich miest a hľadá tých, ktorí by šli tam, kam by šiel on, ktorí by rozprávali to, čo by rozprával on, ktorí by urobili presne to, čo by v danej situácii urobil on. Veď on sám povedal: „Aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ (Jn 17,23)

    Sme poslaní, aby sme svetu zvestovali úžasné a nádherné posolstvo o bezhraničnej láske Otca, ktorý každého jedného osobne tak miloval, že poslal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho uverí - v tom tkvie podstata našej misie - misie každého veriaceho človeka. Ak je náš život plný slov a skutkov, z ktorých vonkoncom necítiť takéto poslanie, nie sme pravými misionármi a náš život stráca zmysel. Zastavme sa, veď aj kvôli nám prišiel, aj kvôli nám zomrel a vstal zmŕtvych, aby sme mali večný život... Veď aj my sme poslaní Otcom.

    Rásť v dokonalosti

    Ktosi sa opýtal otca Antona: „Čo mám dodržiavať, aby som sa páčil Bohu?“ starec odvetil: „Dodržiavaj všetko, čo ti poviem. Kamkoľvek pôjdeš, stále maj pred očami Boha. Čokoľvek budeš robiť, nech je základom tvojho konania Písmo. Kdekoľvek sa budeš nachádzať, neodchádzaj odtiaľ prirýchlo. Dodržiavaj tieto tri prikázania a budeš spasený.“

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!