č. 17-18 / 2017
7.8.-.3.9.2017

    Najdôležitejšia časť

    Keď som bola ešte malé dievča, moja mama sa ma opýtala, ktorá časť ľudského tela je najdôležitejšia.

    Veľmi rada som počúvala hudbu, rovnako ako väčšina mojich rovesníkov, a nazdávala som sa, že pre človeka je najdôležitejší sluch. Tak som jej odpovedala: „Uši.“

    Moja mama povedala: „Nie. Niektorí ľudia sú nepočujúci a napriek tomu sú v živote šťastní.“

    Po nejakom čase sa ma mama znovu opýtala: „Ktorá časť ľudského tela je najdôležitejšia?“

    Medzitým som o tom rozmýšľala a bola som presvedčená, že už poznám správnu odpoveď. „Pre každého je veľmi dôležité, aby videl. Preto sú najdôležitejšie oči.“

    Pozrela sa na mňa a povedala: „Ani táto odpoveď nie je správna. Mnohí ľudia sú nevidiaci a zvládajú to výborne.“

    Pomyslela som si, že to je len akási hra, ktorú so mnou mama hrá.

    V jeden smutný deň zomrel môj milovaný starý otec, ktorého som veľmi ľúbila. Bola som zlomená bolesťou. V ten deň mi mama povedala: „Dnes je správny deň na to, aby si pochopila odpoveď na moju otázku. Najdôležitejšou časťou tela sú plecia.“

    Prekvapená som sa opýtala: „Preto, lebo podpierajú hlavu?“

    „Nie, povedala mama. „Lebo na ne si môžu položiť hlavu priatelia alebo naši milovaní, keď plačú. Všetci potrebujeme plece, na ktorom sa môžeme vyplakať v určitých chvíľach svojho života.“

    Tak som sa dozvedela, ktorá časť môjho tela je najdôležitejšia.

    Lebo v tej chvíli som ja bola tou, ktorá potrebovala plece, na ktorom by som sa mohla vyplakať.

    Prajem vám, aby ste mali plecia ochotné prijať priateľov a svojich blízkych vždy, keď to potrebujú. Ľudia môžu zabudnúť, čo poviete. Zabudnú, čo ste urobili. Nikdy však nezabudnú, že ste im pomohli niesť ich bôľ. Skutoční priatelia sú ako hviezdy - nie vždy ich vidíš, ale vieš, že vždy sú tu.

    A hlavne si pamätajte: na našom pleci potrebujeme cítiť Božiu ruku, aby sme boli jeho rukou na pleciach iných.

    Slon a slepci

    Istý príbeh hovorí o šiestich slepých mužoch, ktorí chceli vedieť, ako vyzerá slon. Priviedli ich teda k slonovi a oni ho začali skúmať. Je jasné, že jediný zmysel, ktorým to mohli urobiť, bol ich hmat.

    Prvý muž sa priblížil k slonovi z boku. Keď ho nahmatal, mal dojem, že sa dotýka obrovskej hladkej plochy. Z toho usúdil, že slon sa podobá na stenu. Chcel na ňu vyliezť, no keďže sa mu to nedarilo, slona nechal tam a odišiel.

    Druhý muž sa k slonovi priblížil tiež z boku, pri hlave. Keď ho ohmatal, dotkol sa jeho klov. Boli dlhé, ohnuté, tvrdé, hladké a špicaté. Z toho usúdil, že slon má tvar ostrého oštepu, ktorý všetko prepicháva. A tak so strachom ušiel.

    Tretí muž sa k slonovi priblížil spredu. Prvá vec, ktorú zacítil, bol jeho chobot. Keď sa ho dotkol, slon ním začal hýbať a krútiť. Tento muž z toho usúdil, že slon má tvar obrovského hada. Naľakal sa a zmizol tak rýchlo, ako len mohol.

    Štvrtý muž bol dosť malej postavy. Keď k slonovi prišiel, na čo narazil, bola jeho noha. Snažil sa ju občiahnuť svojimi rukami, no bola tak veľká, že to nedokázal. Jeho záver bol, že slon sa podobá na strom. A keďže stromy nemal rád, pretože na svojich prechádzkach ako slepý často do nich vrážal a sa zraňoval, od slona s nezáujmom odišiel.

    Piaty muž sa dotkol slonovho obrovského ucha. Slon začal ním mávať, čo spôsobovali dosť silné prúdenie vzduchu. A tak si povedal, že slon vyzerá ako ventilátor. A keďže nemal rád ani vietor ani chlad, od slona rýchlo odkráčal.

    A konečne šiesty človek k slonovi pristúpil zozadu, a to, čoho sa dotkol bol jeho chvost. Slon ním plieskal ako s bičom. Muž si to uzavrel tak, že slon sa podobá na lano. A keďže nevedel, načo by mu lano mohlo byť dobré, nechal slona tam, kde bol a odišiel.

    Títo šiesti muži sa potom spolu stretli a začali sa o slonovi a o tom, ako vyzerá rozprávať. Ich debata sa však stávala čím ďalej, tým hlučnejšou a náruživejšou. Každý nástojil na tom, že slon vyzerá tak, ako ho zažil on. Podľa jedného slon bol ako stena, podľa ďalšieho sa podobal oštepu, podľa iného hadovi, ďalších sa podobal ventilátoru, uchu alebo lanu. Začali sa hádať, na seba kričať až sa napokon v hneve rozišli. Aká to škoda. Keby si boli svoje zistenia pospájali ako mozaiku do jedného celku, nielen že by im z toho vyšiel kompletný obraz slona, ale boli by i oni sami so seba utvorili skupinu priateľov. Namiesto toho sa v hneve rozišli, každý ostal so svojím obrazom a so správaním, ktoré bolo na jeho obraze založené.

    Týmto šiestim slepcom sa podobáme, milí priatelia, my vo svojej snahe nájsť a pochopiť Boha. Každý z nás je schopný pochopiť iba niečo, a často to, na čo prídeme, je silne ovplyvnené našimi vlastnými predsudkami alebo túžbami. Slon je tak veľký, že ho nikdo z vás ani nemôže celého naraz nahmatať. A tak nemožno robiť závery po tak malej chvíľke. Boha musíme poznávať denne a najlepšie je vpúšťať ho do našich životov, problémov, starostí, aby sme ho viac a viac spoznávali v jeho prirodzenosti.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!