č. 23 / 2017
30.10.-12.11.2017

    Vidieť Boha

    V ďalekej krajine žil raz jeden kráľ, ktorý na konci života prepadol trudnomyseľnosti. Hovoril: "Pozrite sa, na svojej životnej púti som počul a videl všetko, čo len môže smrteľník zažiť a zmyslami vnímať. Len jedno som v celom svojom živote nevidel. Nevidel som Boha. Chcel by som ešte toto vypozorovať".

    Kráľ nato rozkázal všetkým mocným vo svojej ríši, mudrcom a kňazom, aby mu priblížili Boha. Hrozil im najprísnejšími trestami, ak to nedokážu. Dal im na to lehotu troch dní.

    Smútok zachvátil všetkých obyvateľov kráľovského paláca, všetci čakali na svoj skorý koniec. Presne po troch dňoch okolo obeda kázal kráľ, aby všetkých predvolali pred neho. Ale ústa mocných, múdrych a kňazov ostali nemé - a kráľ bol pripravený vo svojom hneve vyniesť rozsudok smrti.

    Tu prišiel z poľa jeden pastier, ktorý sa dopočul o kráľovskom rozkaze a povedal: "Dovoľ mi, kráľ, aby som splnil tvoje želanie". Kráľ odvetil: "Dobre, ale pamätaj, že ti ide o hlavu"! Pastier vyviedol kráľa na čistinku a ukázal mu na slnko so slovami: "Pozeraj sa naň". Kráľ zdvihol hlavu a chcel sa pozerať na slnko, ale žiara mu oslepovala oči, nuž sklonil hlavu a zavrel oči". "Chceš vari, aby som prišiel o zrak"? pýtal sa pastiera. "Ale kráľ, veď je to len jedna vec zo stvorenstva, maličký odblesk veľkosti Božej, malá iskierka Jeho žiariaceho ohňa. Ako chceš potom svojimi slabými, slzavými očami pozerať na Boha? Hľadaj ho inými očami".

    Nápad sa kráľovi zapáčil a povedal pastierovi: "Spoznávam tvojho ducha, vidím veľkosť tvojej duše. Odpovedz mi však na otázku: Čo bolo pred Bohom?" Po chvíľke premýšľania pastier prehodil: "Nehnevaj sa na moju prosbu, ale začni rátať"! Kráľ začal: "Jeden, dva ..." Pastier ho prerušil: "Nie tak, začni s tým, čo je pred jednotkou"! "Ako by som to mohol? Veď pred jednotkou niet ničoho"! "Veľmi múdro hovoríš, pane. Ani pred Bohom nebolo ničoho"!

    Táto odpoveď sa páčila kráľovi ešte viac ako predchádzajúca. "Bohato ťa odmením, ale predtým mi zodpovedz ešte tretiu otázku: "Čo robí Boh"?

    Pastier zbadal, že kráľovo srdce zmäklo. Povedal: "Dobre, aj na túto otázku môžem odpovedať. Ale prosím ťa, dovoľ, aby sme si na chvíľu vymenili svoje šaty"! Kráľ odložil šaty, znaky svojej kráľovskej hodnosti, obliekol do nich pastiera. Na seba navliekol neúhľadný plášť a pripol si pastiersku kapsu. Pastier sa teraz posadil na trón, uchopil žezlo a ním ukázal na kráľa, ktorý stál pred stupňami trónu s jeho pastierskou kapsou: "Vidíš, toto robí Boh. Jedných povyšuje na trón a iným prikazuje zostúpiť".

    Potom si pastier opäť obliekol svoje vlastné šaty. Kráľ však stál celý bez seba. Posledné slovo tohto prostého pastiera ho pálilo v duši. A zrazu spoznal sám seba a so znakom opravdivej radosti zvolal: "Teraz vidím Boha"!

    Modlitba je radosť

    Modlitba je radosť, je to znak našej veľkodušnosti, našej nezaujatosti, nášho intímneho a ustavičného spojenia s Bohom.

    Krista sa dotýkame pod jeho maskou chudoby s radosťou, lebo radosť je láska. Radosť je modlitba, radosť je sila, radosť je sieť lásky, do ktorej môžete chytať duše. Boh miluje toho, kto dáva s radosťou. Kto dáva s radosťou, dáva navyše. Najlepší spôsob, ako ukázať naše vyznania Bohu a iným ľuďom, je prijímať všetko s radosťou. Radostné srdce je prirodzeným výsledkom srdca, čo horí láskou.

    Nepoužívajme bomby a kanóny na to, aby sme zvíťazili na svetom. Používajme lásku a súcit. Pokoj sa začína úsmevom: usmejme sa päťkrát za deň na osobu, na ktorú v skutočnosti nemáme vôbec chuť sa usmiať. Urobme to pre pokoj. Vyžarujme pokoj Boží, rozsvieťme jeho svetlo a zhasneme vo svete a v srdci každého človeka nenávisť a vôľu po moci.

    Utrpenie samo o sebe nie je nič. Avšak utrpenie znášané s Kristovým utrpením je nádherný dar. Áno, je to dar a znak jeho lásky, lebo to bol spôsob, akým Otec preukázal svoju lásku k svetu: „tým, že dal svojho Syna, aby zomrel za nás.“

    Ak sa utrpenie prijíma v zhode s utrpením Kristovým, ak sa nesie v zhode s utrpením Kristovým, je radosťou. Spomeňme si, že Kristovo utrpenie sa končí vždy radosťou z jeho zmŕtvychvstania: teda keď vo svojom srdci pocítime Kristovo utrpenie, pripomeňme si, že musí nasledovať zmŕtvychvstanie, že musí nasledovať veľkonočná radosť. Nikdy sa nenechajte naplniť takým smútkom, pre ktorý by ste zabudli na radosť zo vzkrieseného Krista.

    Všetci netrpezlivo čakáme na raj, kde prebýva Boh, ale my máme vo svojej moci byť s ním v raji už teraz, byť šťastní s ním priamo v tejto chvíli. Avšak predpokladá to milovať rovnako, ako on miluje, pomáhať ako on pomáha, dávať ako dáva, slúžiť, ako on slúži, podopierať ako on podopiera.

    Pomôcť slepému napísať list, či jednoducho ísť vedľa neho, sadnúť si, počúvať ho alebo odoslať jeho poštu, navštíviť niekoho, priniesť kvietok, to je maličkosť, ale vždy je to niečo, je to náš spôsob, ako preukazovať v praxi svoju lásku ku Kristovi.

    Modlitba je radosť... Modlitba je láska... Modlitba je pokoj... Modlitbu nie je možné vysvetliť: človek s ňou musí mať skúsenosť. To nie je nemožné. Boh dáva tomu, kto si pýta: „Pýtajte a dostanete.“ Otec vie, čo má dať svojim deťom- ako by to náš nebeský Otec nevedel tým väčšmi!

    Pane Ježišu, daj nám pochopiť, že plnosť života dosiahneme iba neprestajným umieraním v sebe samom a vo svojich egoistických túžbach. Lebo iba umieraním s tebou môžeme s tebou vstať z mŕtvych.

    (sv. Matka Tereza z Kalkaty)

    Blahoslavený biskup Teodor Romža

    Blahoslavený Teodor Romža sa narodil 14. apríla 1911 vo Veľkom Bočkove na Ukrajine ako deviate dieťa chudobnej rusínskej rodiny, bohatej iba na vieru a statočnosť. Rodičia, ktorých si všetci veľmi vážili, viedli deti k hlbokej nábožnosti. Teodor bol nadaný. Po ukončení štúdia na gymnáziu v Chuste verejne prejavil svoje povolanie, ktoré v ňom zrelo už vyše dvoch rokov: rozhodol sa ísť za kňaza celibátnika napriek tomu, že jeho profesori mu radili dať sa na dráhu inžiniera alebo dôstojníka. Roku 1930 začal študovať v Ríme, kde býval v kolégiu Germanicum-Hungaricum spolu so seminaristami z rôznych krajín. Po štyroch rokoch sa presťahoval do ruského seminára, kde sa vzdelával vo východnom obrade a ruštine. Za kňaza ho 24. decembra 1936 vysvätil ruský biskup Alexander Evreinov. Ako novokňaz si Teodor Romža zvolil za heslo slová 116. žalmu „Pane, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice”, ktoré odrážajú jeho odovzdanosť a zasvätenie sa Kristovi a jeho matke.

    Po štúdiách sa vrátil domov, kde ho čakala povinná vojenská služba. Po nej začal spravovať dve farnosti v Berezove a Nižnej Bystrej v Chustskom okrese. Stretol sa tu s veľkou náboženskou, ale aj hmotnou biedou. Aj keď túžil pokračovať v štúdiu, biskup Alexander Stojka ho koncom roka 1939 vymenoval za špirituála a profesora filozofie v seminári v Užhorode. Vojnové roky boli rušné aj pre Romžovu vlasť. Menili sa hranice aj meno krajiny. Za ťažkých pomerov si ho Božia prozreteľnosť pripravila za pastiera a nástupcu mukačevského biskupa Stojku, ktorý zomrel v máji 1943. Tesne pred príchodom sovietskych vojsk bol 24. septembra 1944 Teodor Romža vymenovaný za biskupa. Mal iba tridsaťtri rokov a stal sa najmladším biskupom Katolíckej cirkvi. V októbri obsadili Podkarpatsko sovietske vojská. Slovensko stratilo Podkarpatskú Rus. Tá pripadla Ukrajine, a tak vlastne Sovietskemu zväzu. Sovietske vrchnosti najskôr začali lákať kňazov a veriacich, aby vystúpili z Cirkvi, neskôr zmenili taktiku na vyhrážky a zastrašovanie. Do Mukačeva bol poslaný pravoslávny biskup. Teodor Romža protestoval na úradných miestach, navštevoval farnosti a povzbudzoval ľudí. Kňazi a veriaci ostávali verní. Na sviatok Uspenia Presvätej Bohorodičky roku 1946 sa na mukačevskú pútnickú horu zišlo vyše 50 000 veriacich. V očiach sovietskych vládcov bol Teodor Romža nepriateľom a tajná polícia dostala príkaz zlikvidovať ho. Biskup očakával mučeníctvo. Keďže vláda ho nemohla obžalovať z nijakej politickej viny a nechcela, aby ju svetová mienka obvinila z prenasledovania za vieru, zinscenovala dopravnú nehodu. Keď sa Teodor Romža 27. októbra 1947 vracal z posviacky kostola v Lávke, narazilo do ich auta vojenské auto. Zranenia členov posádky však neboli smrteľné, a tak ich najatí vrahovia začali mlátiť železnými tyčami. Prestali, až keď okolo prechádzala poštová dodávka a dopravila ťažko raneného biskupa i troch spolucestujúcich do nemocnice. Teodor Romža však neumieral, preto tajná polícia poslala agentku, ktorá mu, preoblečená za ošetrovateľku, v noci na 1. novembra 1947 podala smrtiacu injekciu. Jeho telo uložili v krypte pod katedrálou. Pri svojej návšteve Ukrajiny v dňoch 23. až 27. júna 2001 pápež Ján Pavol II. vyhlásil Teodora Romžu za blahoslaveného.

    „Boh kresťanov je Bohom metamorfóz: keď mu vhodíte do lona svoju bolesť, získate pokoj; dáte mu svoje zúfalstvo a dostanete nádej."
    Páter Pio

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!