č. 25 / 2017
27.11.-10.12.2017

    Nepotrebný kameň

    Na jednej ceste raz ležal kameň, ktorý neslúžil vôbec na nič. Bol to pekný sivomodrý okrúhly kameň, veľký asi ako ľudská hlava. Nikomu však nestál za pohľad. Kameň je predsa len kameň, koho by už zaujímal?

    Zo začiatku dokonca vytŕčal zo zeme uprostred cesty, ktorá viedla do mesta. Nemohol sa sťažovať na nedostatok pozornosti - takmer všetci, ktorí tadiaľ chodievali, oň zakopli. Niektorí sa uspokojili s tým, že mu uštedrili niekoľko šťavnatých nadávok, iní úbohý kameň preklínali. Od podkutých kopýt koní dostával mocné údery, až lietali iskričky, ktoré sa trblietali v noci. Kameň bol čoraz smutnejší. Čo sú to len za ľudia, že sa k nemu takto správajú!

    Jedného dňa po tejto ceste uháňal koč, ktorý tak narazil o kameň, že na ňom zostala viditeľná stopa, ktorá vyzerala ako rana. Zo zrážky vyšlo horšie koleso, ktoré sa polámalo. Nahnevaný kočiš železným kolom kameň vykopal a odhodil ho do diaľky. Kameň sa chvíľu smutne kotúľal a skončil medzi ďalšími kameňmi v priekope.

    „Už len ty si nám tu chýbal!“ pustili sa doň ostatné kamene. „Aký si len ťažký, ty tlsťoch!“ vzdychali dva ploché kamene pokryté ligotavou sľudou. Keby kamene vedeli plakať, kameň by sa zúfalo rozplakal. Chudák, túžil len po tom, aby sa prepadol do zeme a zmizol navždy.

    V jedno ráno ho však zodvihli dve mocné ruky. „Tento je dobrý!“ povedal akýsi mužský hlas. „A tie ostatné?“ opýtal sa iný muž. „Aj tie sa nám zídu. Pozbierajte ich.“ Zatiaľ čo ostatné kamene nahádzali do voza, okrúhly kameň cestoval v mužovom batohu. Keď ho z neho vybrali, ocitol sa na stavenisku, kde sa to hmýrilo robotníkmi. Všetci pracovali na veľkolepej stavbe, ktorá sa, hoci ešte neúplná, týčila k nebu. A múry, hrubé arkády, vežičky, všetko tvorili rovnaké sivomodré kamene, ako bol on. „Som v raji!“ pomyslel si kameň, ktorý nikdy nevidel nič krajšie. Ruky muža prechádzali po povrchu kameňa s drsnou nehou.

    „Aj ty tam skončíš, kamarát,“ povedal muž. „Mám s tebou veľký plán. Trochu si pre to vytrpíš, ale bude to stáť za to.“ Kameň odniesli do kúta, kde skupina mužov tesala z kameňa postavy svätcov. Jednej zo sôch chýbala hlava. Muž na ňu ukázal a povedal: „Našiel som hlavu pre túto sochu!“ Znovu pohladil kameň rukou a pokračoval: „Je dokonalý. Je na to ako stvorený a už viem, ako využijem aj túto malú štrbinu...“ Kameň si pomyslel, že sa mu to musí snívať - nikto ho nikdy nenazval „dokonalým“. Ale hneď nato ho zovreli do zveráka a akýsi ostrý nástroj ho začal neľútostne ráňať. Muž tesal premyslenými a mocnými údermi. Bolesť bola silná, ale netrvala dlho.

    Nepotrebný kameň sa zmenil na nádhernú hlavu sochy svätca, ktorú umiestnili na priečelie katedrály. Bola to socha, ktorú si každý všimol a každý na ňu ukazoval - všetci ostatní svätí boli vážni a zamračení, len tento jediný sa usmieval. Umelec zmenil ranu, ktorú na kameni spôsobilo koleso koča, na nádherný úsmev. Úsmev plný pokoja a radosti kameňa, ktorý našiel svoje miesto.

    Možno pre tvojich známych nie si, ale pre Boha si „dokonalý“. Preto je potrebné sa dobre pripraviť na sviatky Narodenia Pána, aby sme si uvedomili, že Boh nás tak miluje, že poslal svojho Syna, aby nám to nielen povedal, ale aj ukázal.

    Presvätej Bohorodičky svätou Annou

    Mária už od okamihu, keď bola počatá svojimi rodičmi, stala sa objektom mimoriadneho obľúbenia zo strany Boha, ktorý vo svojom večnom pláne spásy ju vyvolil, aby sa stala matkou jeho syna, ktorý sa stal človekom a kvôli tomu ju uchránil od dedičného hriechu. A preto sa k nej anjel obracia týmto menom, ktoré doslovne znamená: „odjakživa zahrnutá Božou láskou“, jeho milosťou.

    Mystérium Nepoškvrneného počatia je zdrojom vnútorného svetla, nádeje a potechy. Uprostred skúšok života a obzvlášť vo všetkých protirečeniach, ktoré človek zakusuje v sebe samom ako aj okolo seba, Mária, Kristova matka, nám hovorí, že milosť je väčšia ako hriech, že Božie milosrdenstvo je silnejšie ako zlo a vie ho pretvoriť na dobro. Bohužiaľ, každý deň sa stretávame so zlom, ktoré sa ukazuje v rôznych podobách vo vzťahoch a v udalostiach, no má svoj pôvod v srdci človeka, v srdci zranenom, chorom a neschopnom uzdraviť samé seba. Sväté písmo nám zjavuje, že pôvodcom každého zla je neposlušnosť voči Božej vôli a že smrť nad nami panuje, pretože ľudská sloboda podľahla pokušeniam Zlého. Ale Boh sa nevzdáva svojho plánu lásky a života: skrze dlhú a trpezlivú cestu zmierenia pripravil novú a večnú zmluvu, spečatenú krvou jeho syna, ktorý aby seba samého obetoval, „narodil sa zo ženy“ (Gal 4,4). Táto žena, Panna Mária, mala už dopredu osoh z vykupiteľskej smrti jej syna a od okamihu počatia bola uchránená od poškvrny viny. Tak aj nám so svojím nepoškvrneným srdcom hovorí: dôverujte Ježišovi, on vás zachráni.

    A tak, ako sa Boží Syn stal kvôli nám človekom, tak bola ona, Matka, uchránená od hriechu pre nás, pre všetkých, ako predzvesť Božej spásy pre každého človeka. Tak nám Mária hovorí, že sme všetci pozvaní otvoriť sa činnosti Ducha Svätého, aby sme mohli aj my byť v konečnom dôsledku nepoškvrnení, plne a navždy oslobodení od zla. Hovorí nám to svojou svätosťou, pohľadom plným nádeje a súcitu, čo vyvoláva tieto slová: „Neboj sa, dieťa, Boh ťa má rád, osobne ťa miluje, myslel na teba ešte pred tvojim narodením a pozval ťa k bytiu, aby ťa naplnil láskou a životom; a preto ti prišiel naproti, stal sa ako ty človekom, stal sa Ježišom, Bohočlovekom, vo všetkom podobný tebe, okrem hriechu; dal seba samého za teba, až na smrť na kríži, a tak ti život nový, slobodný, svätý a nepoškvrnený“ (porov. Ef 1,3-5).

    Sviatok Počatie Presvätej Bohorodičky svätou Annou sa na Východe slávi od 8. st. a na Západe od 9. st. Je to sviatok, ktorý oslavuje Máriino detstvo. Toto počatie Božej Matky oznamuje začiatok vykúpenia. Boh uchránil ju už od okamihu jej počatia od poškvrny dedičného hriechu. Toto učenie viery slávnostne definoval pápež Pius IX 8.12.1854.

    Byzantská ikonografia hľadí na počatie svätou Annou realisticky: cez otvorenú bránu vidno za dvoma postavami lôžko, symbol manželskej lásky. Červený závoj rozprestretý medzi strechami budov, naznačuje, že sa udalosť odohráva vo vnútri stavby, čo zobrazenie manželského lôžka dopĺňa. Stretnutie pred Krásnou branou teba dostáva symbolický význam, že tajomné počatie sa udialo podľa Božej vôle. Od 16. do 18. storočia, bol hlavný námet obohacovaný o dva malé výjavy uložené v horných rohoch ikony. V ľavom vidno Joachima na púšti, ako mu anjel oznamuje, že jeho manželka počne dieťa. V druhom rohu vidno svätú Annu v rozkvitnutej záhrade, ako sa pozerá na vrabčie hniezdo; myšlienka na vlastnú neplodnosť ju dojíma k slzám a prosí Boha, aby sa rozhodol obdarovať ju dieťaťom. Za kríkmi sa už zjavuje Pánov anjel, aby jej zvestoval, že jej modlitby boli vypočuté.

    Takto, rozjímajúc nad tajomstvom počatia Márie, má ikona účasť na slávení sviatku, v ktorom sa celé stvorenie raduje z úsvitu spásy.

    Dcéra, vždy Panna, ktorá si počala bez účasti človeka, lebo ten, ktorého si počala, má večného Otca. Dcéra z pozemského rodu, ktorá si na svojich božsky materských rukách nosila Spasiteľa!

    Ty si naozaj cennejšia ako všetko stvorenie, pretože jedine od teba Spasiteľ prijal ako dedičstvo prvotiny našej ľudskej prirodzenosti. Jeho telo bolo utvorené z tvojho tela, jeho krv z tvojej. Boh sa živil tvojím mliekom a tvoje pery sa dotýkali úst Boha...

    Ó žena, celá hodná milovania, výsostne blažená! «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.» Ó žena dcéra kráľa Dávida a Matka Boha, Kráľa všetkých! Božské, živé veľdielo, v ktorom Boh Stvoriteľ má zaľúbenie, ktorého duch je riadený Bohom a je upriamený len na neho... Pre neho si prišla na svet, s jeho milosťou budeš slúžiť na všeobecnú spásu, aby sa tvojím prostredníctvom splnil dávny Boží plán - vtelenie Slova a naše zbožštenie.

    Dnes sa rozväzujú putá neplodnosti. - Vypočul Boh modlitby Joachima i Anny. - Proti nádeji sa dočkali požehnanej dcéry, - z ktorej sa narodí Neopísateľný. - Anjelom rozkázal, aby ju pozdravili: - „Raduj sa, Milostiplná!"

    Naše povolanie

    "Všetci sme povolaní Pánom, aby sme zachraňovali duše a pracovali k Jeho sláve. Každý môže a mal by propagovať Božiu slávu a pracovať pre spásu ľudí. Tým, že žije kresťansky a stále sa modlí k Pánovi: ,Príď kráľovstvo tvoje a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.' Toto by ste mali robiť, k tomu účelu úplne a stále sa ponúkať Pánovi."

    (Páter Pio)

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!