č. 2 / 2018
15.1.-28.1.2018

    Príbeh o ceruzke

    Chlapček pozoroval starú mamu pri písaní listu. Zrazu sa je spýtal: "Opisuješ príbeh, čo sa stal nám? Nie je to náhodou príbeh o mne?" Stará mama zdvihla oči od písania a s úsmevom vnúčikovi odvetila: "Máš pravdu, naozaj píšem o tebe.

    Ceruzka, ktorou píšem je však dôležitejšia ako slová. Bola by som rada, keby si aj ty bol ako ona, keď vyrastieš."

    Chlapček sa zarazene zadíval na ceruzku, nevidel však na nej nič zvláštne. "Je to predsa úplne normálna ceruzka." "Všetko závisí od uhla pohľadu. Táto ceruzka má päť dobrých vlastností, ktoré ti iste zaručia spokojný život, ak ich budeš mať aj ty.

    Po prvé: Môžeš robiť veľké veci. nikdy však nezabúdaj, že existuje Ruka, ktorá vedie tvoje kroky. Tá ruka sa volá Boh a on ťa vždy povedie podľa svojej vôle.

    Po druhé: Niekedy musím písanie prerušiť a ceruzku zastrúhať. Ceruzka pri tom veľmi trpí, napokon je však spokojná, lebo je opäť ostrá ako predtým. Preto sa nauč znášať bolesť, lebo bolesť nás robí lepšími.

    Po tretie: Pri písaní ceruzkou môžeme kedykoľvek použiť gumu a vygumovať, čo sme napísali chybne. Nauč sa, že ak máme niečo napraviť, nemusí to pre nás znamenať nič zlé, práve naopak, môže to byť veľmi užitočné, aby sme nevybočili z cesty spravodlivosti.

    Po štvrté: Nie je dôležité, z akého dreva ceruzku vyrobili, ani to, akú má farbu, dôležitá je tuha vo vnútri. Preto si vždy všímaj, čo sa deje v tvojom vnútri.

    A napokon, po piate, ceruzka vždy po sebe zanechá stopu. Nezabúdaj, že všetko, čo v živote urobíš, zanechá stopu a preto si uvedomuj každý svoj krok."

    Príbeh, ktorý vyjadruje hlboké myšlienky, nad ktorými sa oplatí zastaviť a zamyslieť sa nad nimi. Aké je preto moje vnútro? Aká je moja „tuha“! Nezáleží mi viac na zovňajšku? Veď koľko námahy vydám, aby som sa skrášlil. ( šminky, voňavky, farby na vlasy, šampóny, nechty upravovať, mihalnice, obočie...... je to veeeľmi veľa, do čoho vieme investovať. Základná otázka na dnes znie: Koľko investujem do svojho vnútra? (ako často idem na sv. spoveď, na sv. prijímanie, prečítam si stať zo Svätého písma, navštívim Božskú liturgiu aj vo všedný deň.....?)

    Odpustenie

    Miriam má desať rokov. Žije v pekle Erbilu v irackom Kurdistane spolu s tisícmi ďalších ľudí v utečeneckom tábore, kde sa žije ťažko a často chýba voda i elektrika. Jeden novinár s ňou urobil rozhovor.

    „Čo cítiš voči tým, ktorí ťa donútili opustiť váš dom?“

    „Nechcem im nič urobiť, len prosím Boha, aby im odpustil.“

    „Aj ty dokážeš odpustiť?“

    „Áno. Lenže je ťažké odpustiť tým, ktorí nám ublížili. Ja pre nich nechcem nič zlé, prečo by som mala? Niekedy plačem, že sme odišli z nášho domu, ale nehnevám sa na Boha, ďakujem mu, že sa o nás stará. Boh sa o nás stará, preto nedovolí, aby nás IS zabil.“

    Miriam prišla o všetkých priateľov, vie, že dlho a možno nikdy sa nebude môcť vrátiť a hrať sa vo svojom dome, ne prekvapuje svojím dospelým úsudkom: „Iste, že Boh miluje aj tých, ktorí nám ublížili, ale nemiluje satana.“

    „Dúfam, že sa vrátiš do krajšieho domu, než si mala predtým,“ praje jej novinár.

    Nie to, čo chceme my, ale to, čo chce Boh,“ odvetí Miriam s úsmevom. „Sme šťastní tu, kde sme, lebo kamkoľvek ideme, Boh je s nami.“

    Dodá, že dúfa, že sa stane lekárkou a bude chodiť po svete a pomáhať iným.

    „Čo by si urobila ako prvé, keby si sa vrátila domov?“

    „Pomodlila by som sa. Lebo keď sme museli ujsť, Boh nás zachránil, takže prvé, čo by som urobila, poďakovala by som sa mu v modlitbe.“

    Miriam takto opísala svoj bežný deň: „Vstanem, vychystám sa a potom poprosím Ježiša a Máriu, aby nás zachránili a dali nám nový deň.“

    Ty nie si sudca, ktorý odsudzuje, ale Spasiteľ. Ty nestrácaš, ale nachádzaš. Ty nezabíjaš, ale dávaš život. Ty nevyháňaš, ale privádzaš späť. Ty nezrádzaš, ale oslobodzuješ. Ty neničíš, ale zachraňuješ. Ty nenútiš, ale dodávaš odvahu. Ty nezlorečíš, ale požehnávaš. Ty sa nemstíš, ale odpúšťaš.

    Je mnoho príležitostí pomôcť iným, keď to potrebujú. Je mnoho príležitosti vidieť, kto to potrebuje. Ale je málo príležitostí, keď sa vieme zastaviť a skutočne si uvedomiť, že mne v podstate nechýba nič a pritom neviem milovať, odpúšťať, rozdávať úsmev, pokoj, radosť. Lebo si myslím, že to je samozrejmosť, lebo sa nezamyslím nad tým, že tam niekde som mohol byť ja. Skúsme sa aspoň na chvíľu zamyslieť, aké by boli naše odpovede, keby nám niekto niečo urobil. Keby nám niekto narušil naše pohodlie, náš komfort, naše zvyky.....

    „Na odpustenie netreba nijakej námahy, ba práve na udržanie hnevu treba mnoho námahy. Keď chceš odpustiť, nemusíš sa plaviť cez more, nemusíš ďaleko cestovať, ani cez veľké vrchy ísť, ani peniaze nemusíš dávať, ani svoje telo nebezpečenstvu vystaviť, ale stačí len chcieť.(J. Zlatoústy)

    o. Peter Iľko

    Priložená krížovka: 2/2018

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!