č. 3 / 2018
29.1.-11.2.2018

    ....čo ľudia povedia?

    Do domova dôchodcov prišla novinárka, aby zablahoželala manželskému páru k ich výročiu, a zároveň zistila "recept" na šťastný život. Usadili sa, novinárka zapla diktafón a stará dáma začala rozprávať. "S mojím manželom sme spolu veľmi dlho, ale iba zopár rokov skutočne žijeme. Je to síce divné, že hovoríme, že sa náš život nekončí, ale že sa iba začal, no je to tak. Iba nedávno sme pochopili, čo náš život úplne zničilo. Bola to veta! Veta, čo ľudia povedia? Keď používaš túto vetu, nežiješ, ale riadiš sa hlúpymi predstavami ľudí o tebe a tvojom živote. Neplníš si sny, nerobíš to, čo ťa robí šťastným, ale hráš sa na kohosi, kto v skutočnosti nie si. Kvôli nim chceš vyzerať, kvôli nim chceš mať, kvôli nim chceš znamenať. Ako taký hlupák, nežiješ, ale plníš ich predstavy o tvojom živote".

    Vtom začal manžel. "Ja som chcel študovať herectvo, ale čo by ľudia povedali, že nepracujem ako "poriadny" chlap v lese, ale hlúposti ako herectvo mi po rozume chodia. Tak som celý život pracoval v lese. Synovi som chcel dať meno Ignác, ale čo by ľudia povedali, že nemá meno po mne, tak sa volá Laco. Víno mi nechutí, ale čo by ľudia povedali, že pijem v krčme čaj, určite, že som skúpy. Tak som pil. Potom opitý, nešťastný zo svojho života, som prišiel domov, kde bola moja rovnako nešťastná manželka, a v dome bolo hocijako, len nie dobre! Ale boli sme tam, veď čo by ľudia povedali..... Moja žena milovala rozpustené vlasy, ale čo by ľudia povedali, veď je už vydatá a chodiť neupravená by nemala. Tak nosila drdol. Túžila spievať, ale čo by ľudia povedali, veď talent nemala, tak nespievala. Chcela chodiť bosá po lúke, ale čo by ľudia povedali, tak chodila v krpcoch. Mali sme chuť spolu tancovať, ale čo by ľudia povedali, veď všade je plno práce a my tancujeme. Tak sme vždy iba pracovali.

    Teraz máme veľa rokov a pochopili sme, že je úplne jedno, čo ľudia povedia, jediné, na čom nám záleží je, čo by na náš život povedal Boh. Veď on pozná naše túžby, naše chute, naše sny. Veď on sám nám ich dal. Pred ním nemusíme nijako vyzerať, nemusíme nič mať, ani nič znamenať. On chce, aby sme skutočne žili, v radosti, pokoji, v láske. Aby sme si plnili naše sny, a nie aby sme plnili predstavy druhých o našich životoch. S mojou starkou teraz tancujeme, aj keď nie je všetko spravené, ja chodím na herectvo, ona nemá vlasy v drdole, ale s rozpustenými vlasmi spieva. Je nádherne šťastná a spokojná, už sa nehrá na nikoho, kým v skutočnosti nikdy nebola, lebo vie, že práve taká, aká je, je Bohom MILOVANÁ! Ja pijem čaj, syna volám Ignác a všetkým naokolo rozprávam, nech začnú žiť. Nech nerobia nič preto, aby ľudia nepovedali. Oni totiž budú vždy niečo hovoriť. Jediné na čom nech im záleží je to, čo na ich život povie Boh!

    Novinárka vypla diktafón a vedela, že aj jej život zabíja veta, čo ľudia povedia! Že sa vlastne kvôli nim takto oblieka, kvôli nim upratuje, kvôli nim chodí tam a práve tam zase nechodí a kupuje veci tiež preto, aby ľudia nepovedali. Rozpustila si vlasy, zotrela rúž a vykročila svoj život konečne žiť! V radosti, láske, službe a odpúšťaní, ale hlavne bez vety, čo na to ľudia povedia.

    Myrovanie (mirovanie) - pomazanie olejom

    Pri bohoslužbách na veľké sviatky kňaz vo východnom obrade maže veriacich sv. olejom a tí zároveň dostávajú častice, partikuly požehnaného chleba (antidoru), ktorý bol posvätený na vigíliu sviatku, teda počas litie na večierni. Myrovanie je jedinečný prekrásny zvyk rozšírený medzi gréckokatolíkmi. Názov je odvodený od sv. oleja, ktorý sa nazýva myro. Ale nie je to „myro“, ktoré sa používa pri myropomazaní (birmovke). V nasledujúcich riadkoch chceme poukázať na korene a význam tohto liturgického úkonu. Je to pozostatok dvoch odlišných zvykov, keď sa v cirkvi konala celonočná vigília - bdenie a zapaľovali sa olejové lampy pred ikonou sviatku. Aby sme mohli lepšie porozumieť tomuto na prvý pohľad prostému zvyku, musíme sa vrátiť k objasneniu celonočného bdenia s litiou a k olejovým lampám pred ikonami ikonostasu.

    História obradu - zmienky cirkevných otcov

    Sv. Bazil Veľký (+379) vo svojom Liste Duchovenstvu Neocézarei (List 207) píše o tom, ako veriaci šli na noc do domu modlitby a v skrúšení spievali žalmy. Táto celonočná vigília bola „výrazom ich pokánia“. V Jeruzaleme bola táto celonočná vigília prerušená procesiou so sviečkami na sv. miesta spojené s utrpením a smrťou Božského Spasiteľa. Pozostatkom týchto procesií na sv. miesta sú v našom obrade obchody okolo cerkvi na Veľký piatok, Paschu, Päťdesiatnicu atď. Sv. Ján Zlatoústy (+407) zaviedol podobnú procesiu po uliciach Konštantínopolu. Procesie sa konali, aby veriaci vzývali Božiu pomoc a ochranu. Počas procesie biskup či kňaz prednášali prosby k Bohorodičke a svätým, na ktoré veriaci odpovedali - Kyrie, eleison, Hospodi, pomiluj. Táto verejná modlitba mala kajúcny charakter.

    Takto sa postupom času v byzantskom obrade zaviedla a udomácnila „litia“ ako kombinácia dvoch sviečkových procesií: slávnostných v Jeruzaleme a kajúcich v Konštantínopole. Litia, z gréckeho lité, čo znamená vrúcnu modlitbu, prosbu. Spojenie viacerých modlitieb dostalo meno - litania (por. v latinskom obrade litánie). V liturgii sa tento názov udomácňuje v č. storočí. Pôvodne sa na veľké sviatky ľud zhromažďoval z mnohých chrámov na námestí na modlitby a spev žalmov. Či nám to nepripomína naplnenie Pánových slov: Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia (Mt 26, 41)? Litia sa slúžila neskoro v noci po večierni. Potom sa veriaci vrátili do svojich chrámov a pokračovali v slávení ranných bohoslužieb, teda utierne.

    Patriarcha Filothej z Konštantinopola (1379) vo svojej liturgickej reforme ohraničil tento litijný sprievod k narthexu, teda ku vchodu cerkvi, na miesto, ktoré bolo pôvodne vyhradené pre kajúcnikov.

    Simeon Solúnsky (1429) odporúča, že modlitby litie majú byť prednášané pri vchode chrámu tak, aby sa vyjadrila kajúcna dispozícia veriacich ako mýtnik (ktorý sa modlil pri vchode v chráme) alebo márnotratný syn. (O modlitbe 339). Z tohto dôvodu predpisujú liturgické rubriky, že jekténia litie má byť intonovaná v predsieni (narthexe) cerkvi.

    Litia v monastieroch (kláštoroch)

    Litia sa rozvinula ako časť celonočného bdenia, spájajúc večernú bohoslužbu s rannou. Sv. Ján Zlatoústy vyjadril svoj obdiv tým, ktorí strávia celú noc v cerkvi: „pozri sa na zbožný boží ľud, ktorý nehľadí ani na deň, ani na noc, ani na ospalosť, ani na nevyspatosť, ale v bdení zjednocuje deň s nocou.“ (IV. homília). Počas šiesteho storočia sa celonočné bdenie rozvinulo v monastieroch. Pred polnocou na záver litie bolo podávané ľahké jedlo - kúsok chleba s olejom a pohár vína, požehnané predsedajúcim. Počas pokrmu čtec pokračoval v čítaní apoštolov. Hneď po jedení mnísi pokračovali v bohoslužbe, spievajúc utiereň.

    V stredoveku, keď mníšske slúženia zaviedli do farských vhrámov, vigília sa skrátila a jedlo sa vynechalo. Následne modlitba požehnania pokrmu sa modifikovala na modlitbu za dobrú úrodu a dodala sa pšenica na požehnanie. Takto od 14. storočia chlieb, pšenica, víno a olej sa zvyčajne požehnávajú na litii.

    Olej a jeho význam v Starom a Novom zákone

    Pomazanie olejom malo v biblickej a antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti (Dt 11, 14), a radosti (Ž 23, 5; 104, 15), očisťuje a robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomlieždeniny a rany (Iz 1, 6; Lk 10, 34); spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu (KKC 695). Všetky tieto významy pomazania sa nachádzajú vo sviatostnom živote (KKC 1294). Akt pomazania olejom sa uskutočňuje pri sviatostiach: krste, myropomazaní, pomazaní chorých. Olej pri myropomazaní (krizmácii) je znakom „pečate Ducha Svätého“ (KKC 1295). Na tomto mieste treba zdôrazniť, že pri sviatostiach ide o celkom iný akt pomazania, sviatostný, ktorý sa nesmie zamieňať s chápaním myrovania. Myrovanie teda nemá význam sviatostný. Nie je to akési obnovovanie myropomazania, no je rovnako dôležité a má svoj význam. Samotné meno kresťan znamená pomazaný a je odvodené od samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný (KKC 1289), ktorého pomazal Duchom Svätým Sk 10, 38).

    V Novom zákone, odkedy apoštoli „pomazali olejom veľa chorých a uzdravili ich“ (Mk 6, 13), kresťania verili, že posvätný olej má božskú moc uzdravovania. Sv. Hieronym (+420) dosvedčuje, že „mnohí uštipnutí hadmi by zomreli, keby neutekali k sv. Hilarionovi, ktorý požehnal olej a dotkol sa ním ich rán, takže boli uzdravení“ (Sv. Hieronym, Život sv. Hilariona, č. 32).

    Niektorí svätci používali olej z lámp, ktoré horeli na sv. miestach (Sv. Sáva) alebo horeli pred sv. ikonami (Sv. Nilus) na uzdravovanie chorých. V starších liturgických formulároch bola zvláštna modlitba na pomazanie chorých „sv. olejom z lámp“ (Goár, Euchologion, s. 678). Sv. Ján Zlatoústy sa zmieňuje o tom, že sa veriaci zvykli pomazať olejom z lámp horiacich v chráme: Mnohí z nich, ktorí sa pomazali tým olejom vo viere, zbavili sa chorôb (32. homília).

    V Európe bol olivový olej vzácnosťou, preto namiesto neho používali sviece; aj na vigíliach. Dôsledkom toho olej, ktorý bol požehnaný na litii sa začal používať na pomazanie veriacich.

    (pokračovanie)

    o. Peter Iľko


Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!