č. 6 / 2018
12.3.-25.3.2018

    Brána

    Prvý raz sa to stalo, keď mal šesť rokov. Poskakoval po ulici a zrazu uprostred dlhého bieleho múru uvidel zelenú bránku. Akoby ho pozývala. Zdalo sa, že hovorí: „Otvor ma a vstúp!” Otvoril teda bránku dokorán a vošiel. Zrazu bol v tej najúžasnejšej záhrade, akú si kedy dokázal predstaviť. Všetko zahaľovala nádherná vôňa, ktorá pôsobila dojmom ľahkosti, šťastia a pohody. Vo farbách akoby bolo niečo magické, pretože boli neuveriteľné živé, žiarivé a dokonalé. Cítil, že vdychuje samotné šťastie, nikdy sa necítil tak dobre.

    Keď večer vyšiel zo záhrady, obrátil sa, ale na smutnom a popraskanom múre nevidel nijakú bránu. Doma rozpovedal, čo sa mu prihodilo, ale nikto mu neveril. Každý večer po zvyčajných modlitbách pridal osobnú skormútenú prosbu: „Bože môj, prosím ťa, priveď ma znovu do mojej záhrady!” No hoci sa stále potuloval po okolí, zelenú bránu sa mu nepodarilo nájsť.

    Po desiatich rokoch z neho vyrástol príkladný študent, bol usilovný a zapájal sa do rozličných aktivít. Raz ráno sa ponáhľal do školy, keď zrazu zbadal svoju bránu. Toľko ju hľadal... No ani na okamih nepomyslel, že by do nej vošiel. Dbal len o to, aby neprišiel neskoro do školy. Na druhý deň sa vrátil, ale nenašiel ani len biely múr.

    Zelenú bránu opäť uvidel až ako dvadsaťdvaročný. Práve v deň, keď mal najdôležitejšiu skúšku na univerzite. Bili sa v ňom dve opačné túžby: vstúpiť do záhrady, alebo sa ponáhľať na skúšku. Na chvíľu zaváhal, potom pokrčil plecami a vykročil smerom k univerzite. Skončil doktorát a stal sa z nebo úspešný advokát. Teraz bola jeho bránou kariéra. Zelenú bránu a biely múr zazrel ešte trikrát.

    Prvý raz sa ponáhľal na stretnutie s dievčaťom, s ktorým sa potom oženil. Druhý raz, o niekoľko rokov neskôr, ju uvidel s modrastým nádychom, keď ju ožiarili svetlá auta. No práve v ten večer mal dôležité stretnutie s významným politikom. Tretí raz, vtedy bol už známym poslancom, bránu zazrel kútikom oka. Práve šiel okolo s ministrom nejakej cudzej krajiny. Takmer sa jej dotkol prstami... Bol od nej asi len pol metra, ale v tej chvíli predsa nemohol zmiznúť. Považovali by ho za blázna. A potom, predstavte si tie komentáre v novinách!

    Prešlo niekoľko ďalších rokov. Stále silnejšie cítil smútok za nádhernou záhradou. Ľutoval všetky tie chvíle, keď' nemal odvahu zastaviť sa a vstúpiť do zelenej brány. „Nabudúce určite vojdem... Nabudúce, čokoľvek sa bude diať, zastavím sa,” opakoval odhodlane. Chodil po meste. Vždy keď zbadal biely múr, jeho srdce začalo biť rýchlejšie. Vlastne žil už len preto, aby znovu našiel zelenú bránu. Ale nikdy viac ju nenašiel. Toto je tragédia aj v našich životoch, keď vidíme „bránu“ do cerkvi a vždy si povieme: „Nabudúce už isto pôjdem aj cez týždeň ....“

    Štyridsiati svätí mučeníci zo Sebastey.

    V roku 320 bol v meste Sebasta v Arménsku 12. pluk veľkého rímskeho vojska, známi pod menom „Hromonosný“. Na modlitbu vojakov, tohto z veľkej časti z kresťanov zloženého pluku, spustil jedného času Pán Boh na Rimanov, obkľúčených nepriateľom a trápených veľkým smädom, zo začiatku chladný dážď a potom takú strašnú búrku, že nepriateľ prestrašený hromami a bleskami sa rozutekal na všetky strany. V čase, keď Licínius začal prenasledovanie kresťanov, bol veliteľom toho pluku Lyziáš a námestníkom v Arménsku Agrikola. Keď bol prečítaný príkaz cisára, aby každý vojak, ktorý je kresťan sa zriekol svojej viery a slúžil pohanským bohom, vystúpilo z radov pluku štyridsať mužov. Pred všetkými sa priznali, že sú kresťanmi a hoci by ich aj mučili, od svojej viery neodstúpia. Títo štyridsiati boli samí mladí, cenní a pre svoju vynikajúcu chrabrosť i samému cisárovi známi ľudia. Lyziáš, bojaci sa straty, ktorá hrozila smrťou toľkých udatných vojakov, ich začal odhovárať od ich úmyslov. Láskavo im hovoril, aby pamätali na svoju mladosť, no svoju užitočnosť a silu a osobitne na to, že im, ako vojakom, sa nepatrí zomierať smrťou zlých ľudí. Potom im sľuboval peniaze, bohatstvo, hodnosti a najvyššie miesta v armáde, len aby sa zriekli kresťanskej viery. No títo kresťanskí hrdinovia mu odpovedali: „To, čo nám tu sľubuješ, nie je ničím v porovnaní s dobrami, ktoré nás čakajú, ak vytrváme vo viere v nášho Boha, Ježiša Krista. To, čím nám hrozíš, nás nevystraší. Ty máš moc len nad našimi nami, no moc nad našimi dušami patrí Bohu. Okrem večného ohňa sa nebojíme ničoho. Pretože neodstúpime od nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, sme pripravení na všetky muky a smrť.“ Takáto smelá reč nahnevala tak veliteľa pluku, ako aj námestníka. Prikázali odvážnych vyznávačov byť kameňmi po ústach, bičovať ich po nahom tele a ich boky trhať železnými hákmi. Potom ich v reťaziach hodili do temnice. Pritom im povedali, že to je ešte len začiatok ešte väčších múk, ak nezanechajú svoj vzdor. No toto nevystrašilo tých smelých mužov, ktorí sa vo väznici posmeľovali a povzbudzovali k vytrvalosti. Hovorili: „Prekonali sme toľko námah v službe cisárovi pre dobro vlasti. Vari by sme nemali urobiť teraz, v službe Bohu, pre svoju spásu?“ Po niekoľkých dňoch im bolo určené opäť sa dostaviť pred námestníka. Keď išli k nemu, Kyrion, najsmelší spomedzi svätých, povedal ostatným: „Máme troch nepriateľov, diabla, námestníka a plukovníka. No správnejšie je povedať, že máme len jedného, ktorému tamtí dvaja slúžia ako nástroja. Či má ten jeden nepriateľ premôcť štyridsiatich Kristových vojakov? Nie, iba naša zbabelosť ho môže urobiť víťazom nad nami.“ Námestník sa ich pýtal, ako sa každý z nich volá. Jeden po druhom neodpovedali nič viac, iba: „Ja som kresťan!“ Všetky prosby a hrozby, všetky úsilia, aby ich pohli k odpadu od pravej viery, boli aj teraz daromné. Keď to videl námestník, unesený hnevom vymyslel pomalý a súčasne aj strašný spôsob múk. Bolo to v zime a tá býva v Arménsku veľmi tuhá. Prostredie, kde sa toto dialo, bolo z troch strán obklopené horami, iba zo severnej strany hora nebola. Z tejto strany vždy vial studený vietor. Medzi horami bolo jazero, ktoré sa volalo podľa neďalekého mesta Sebasta Sebastské. Teraz bolo zamrznuté. Agrikola prikázal týchto štyridsiatich vojakov vyzliecť do naha, až do krvi zbičovať a pokaličených postaviť na zamrznuté jazero. Pre väčšie pokušenie prikázal na brehu jazera postaviť pec (kúpele) a rozpáliť ju, či niektorí z tých vojakov, ubitých chladom nepribehne k peci a tým sa nezriekne svojej viery. Všetci štyridsiati vojaci sa radi ponáhľali na tieto zákerne vymyslené muky. Rozpálení láskou k svojmu Spasiteľovi vystavili údy nahého tela tuhému mrazu a spaľujúcemu severnému vetru. Stojac na ľade, keď od zimy drkotali zubami, keď krv v nich tuhla, žily sa krčili, keď mráz s vetrom prenikal až ku kostiam a prenikal všetky vnútornosti, oni ešte aj vtedy chválili Boha. Tri dni a tri noci znášali na pekúcom mraze a neľútostnom severnom vetre muky, ktoré pravdepodobne boli skôr väčšie, ako menšie, ktoré museli znášať iní mučeníci pálení ohňom. No predlžovanie múk zväčšovalo ich odhodlanosť, posilňovalo ich stálosť. Iba o jednu vec naliehavo prosili, jednohlasne vzývajúc Pána Boha: „Štyridsať nás, Pane, vyšlo na tieto muky, daj nám všetkým, do jedného, obdržať veniec mučeníctva. Toto číslo nech ostane plné a ani jeden z nás nech nesklame. Toto číslo si zaslúži úctu, lebo ty sám, Kriste Pane, si ho posvätil štyridsaťdňovým pôstom a skrze neho prišiel na svet Boží zákon. Aj prorok Eliáš, keď sa postil štyridsať dní, bol uznaný za hodného vidieť Boha.“ Vojaci, ktorí stáli na stráži, a ktorí ich spočiatku nahovárali, aby sa nedali mučiť, ale aby sa radšej zriekli Krista, keď videli, že všetko je daromné, tretej noci si išli odpočinúť. Iba jeden, ktorý udržiaval oheň v peci, trpezlivo čakal, aký to bude mať koniec. Uprostred noci zazrel nad mučeníkmi nezvyčajné svetlo a v ňom tridsaťdeväť drahocenných vencov, ktoré sa vznášali vo vzduchu nad mučeníkmi. Začal sa čudovať hovoriac si: „Štyridsiati sú mučení, ale kde je veniec pre štyridsiateho?“ Kým sa čudoval, zbadal, ako jeden zo štyridsiatich mučeníkov, ktorého opustila odvaha a trpezlivosť, opúšťa jazero i priateľov a utieka do rozohriatej pece, aby sa tu ohrial. Preto aj stratil veniec večnej slávy u Pána Boha. No stratil iba veniec, on stratil aj život. Lebo po tak veľkom mraze tak rýchlo sa rozohrievajúc padol mŕtvy pri peci.

    Keď to videl ten vojak, stojaci na stráži, veľmi sa čudoval, že tamtí žijú uprostred ľadu, ale ten v teple zomiera. Nakoniec pochopil, že ten pre nádej na krátky život stratil veniec večnej slávy a predsa pri živote neostal. Takto rozrušený nebeským zjavením a osvietení milosťou Božou zobudil svojich priateľov. Všetko im rozpovedal, a potom sa pred nimi zobliekol do naha a pobehol medzi mučeníkov na jazero na hlas vyznávajúc: „Aj ja som kresťanom!“ Veniec pripravený vojakovi, ktorý zomrel pri peci, bol teraz daný tomuto novému Kristovmu vyznávačovi. Mučeníci, zarmútení zlyhaním jedného z nich, sa teraz nesmierne radovali a oslavovali Pána Boha, že tento nový bojovník Kristovej viery znova doplnil ich počet. Že ten, ktorý ešte včera bol ich prenasledovateľom sa dnes stal vyznávačom Kristovej náuky. Nebol k tomu pozvaný ľuďmi, no Božou milosťou zhora. Uveril v Pána Ježiša Krista a prijal svätý krst vierou, krst nie vodou, ale svojou krvou. Keď nastal deň, dozvedel sa mučiteľ Agrikola o všetkom, čo sa stalo na jazera, a že všetci štyridsiati vojaci ešte žijú. Preto prikázal priviesť ich na breh a tam im polámať kosti. Takto zabitých mali dať na voz a potom spáliť. Takto pretrpiac najprv muky mrazu mali teraz okúsiť aj muky ohňa. Všetci už boli mŕtvi, okrem najmladšieho a najsilnejšieho z nich menom Meliton, ktorý ešte aj po lámaní kosti bol pri živote. Mučitelia ho nepoložili na voz k ostatným, no chceli mu ešte dať čas či si to nerozmyslí a nevráti sa k pohanstvu. Ale jeho matka, ktorá bola pri tom všetkom prítomná, hanila ich falošné milosrdenstvo. Táto hrdinská žena bola kresťankou z prostého a úbohého stavu, ale bola bohatá na vieru. Pristúpila k svojmu synovi, zobrala ho na ruky a položila k ostatným mučeníkom na voz hovoriac: „Milovaný syn môj, dokonči muky spolu so svojimi priateľmi. Tvoje muky budú krátke, no radosť za to bude dlhá, večná. Nezanechávaj svojich priateľov, aby si sa neukázal pred Pánom neskôr ako oni.“ Keď hovorila tieto slová, nepreliala ani jednu slzu. Akoby druhá makabejská matka sprevádzala svojho syna až na miesto, kde ho spolu s ostatnými mučeníkmi spálili. Stalo sa to roku 320 za vlády Licínia a podľa jeho príkazu. Aby sa popol z týchto mučeníkov nedostal ku kresťanom, prikázal Agrikola vyrúbať v ľade jazera otvor a tam vysypať popol. No kresťanom sa potajomky, za veľké peniaze, podarilo kúpiť časť toho popola. Pán Boh robil veľké divy skrze tieto pozostatky a udeľoval skrze ne ľuďom aj mnohé milosti. Vtedajší kresťania ich mali vo veľkej úcte a v meste Cézarea postavili veľkolepú chrám na počesť svätých štyridsiatich mučeníkov mučených v Sebastskom jazere.

    o. Peter Iľko


Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!