č. 8 / 2018
9.4.-22.4.2018

    Poistka

    Žil raz jeden dobrý človek. Volal sa Romeletto a býval v domci na brehu Tiberu. Jedného jarného rána Romeletto videl, že Tiber mu omýva dvere domu. Stále pršalo, rieka sa vzdúvala a korytom sa hrozivo valila kalná voda.

    Vyľakalo ho rádio: „Všetci, ktorí bývajú v blízkosti Tiberu, nech ihneď opustia svoje príbytky. Blíži sa záplava.“

    Romeletto bol veľmi nábožný a dôveroval Pánu Bohu. Kľakol si a začal sa modliť. “Pane, zachráň ma!“

    V tom počul zhora hlas: „Neboj sa, Romeletto. Myslím na teba.“ Bol to hlas Pána.

    Romeletto celý naradovaný vstal a dal sa do každodennej práce, akoby sa nič nedialo. O jedenástej bolo v dome už plno vody a Romeletto sa uchýlil na poschodie. Práve tade prechádzali požiarnici. Jeden ho zbadal a zakričal: „Rýchlo poď s nami! Hrozí nebezpečenstvo!“

    „Kdeže! Ja mám predsa poistenie zhora,“ odpovedal Romeletto a ukázal na nebo. O tretej bolo už vody po pás a Romeletto sa uchýlil do podkrovia. Práve okolo plával záchranný čln a ktosi naňho zavolal: „Rýchlo nastúp. Tiber bude stúpať ďalej!“ Romeletto odmietol: „Ja mám svoju záchranku.“

    O piatej voda vystúpila nad odkvapové žľaby a Romeletto vyliezol na strechu. Plával tadiaľ záchranný čln, ktorý zbieral posledných nešťastníkov. Márne sa usilovali Romeletta odviesť. Držal sa komína ako kliešť. „Nepotrebujem vás. Mám svojho záchrancu!“

    Voda stúpala ďalej a desať minúť pred šiestou sa Romeletto utopil.

    Len čo sa ocitol v raji, strašne sa nahneval. Predstúpil pred Pána a zaprotestoval: „Povedal si, že sa o mňa postaráš. A ja som kvôli tomu umrel.“ Pán sa naňho milo pozrel. „Ale ja som na teba stále myslel, Romeletto. Poslal som ti tri člny.“

    Nebo v našom dome

    Osemročné dievča v domácej úlohe opísalo svoju rodinu takto:

    „Doma máme dve izby, dve postele, jedno malé okienko a bielu mačku. Jedávame len večer, keď sa môj otec vráti domov s vreckom plným chleba a sušených rýb. U nás doma sme všetci chudobní, ale môj otec má modré oči, moja mama má modré oči, môj brat má modré oči a aj mačka má modré oči. Keď sedíme všetci okolo stola, v našom dome akoby bolo nebo.“

    A ja stále rozmýšľam, čo mi chýba a pritom nevidím Božie krásy vôkol seba.

    GREGOR NAZIÁNSKY

    „Obetujme sa Kristovi, ktorý sa obetoval za nás…“

    Nastala Pánova Pascha. Je Pascha. Áno Pascha, zdôraznime to ešte raz na slávu Najsvätejšej Trojice. Je to pre nás sviatok sviatkov, slávnosť nad slávnosti. Ako slnko svojou žiarou zatemňuje hviezdy, tak tento sviatok prevyšuje ostatné sviatky. A nielen tie ľudské, ktoré majú pozemský charakter, ale aj tie ostatné, ktoré oslavujeme na Kristovu pamiatku.

    Včera bol zabitý Baránok a veraje dverí boli pokropené krvou. Pokiaľ Egypt oplakával svojich prvorodených, my, chránení touto predrahou krvou sme utekali pred anjelom smrti, ktorému toto znamenie (krvi) nahnalo strach a vzbudilo u neho rešpekt. Dnes sme definitívne opustili Egypt, (zbavili) sa tyranie krutého faraóna a útlaku dozorcov. Boli sme oslobodení od práce s hlinou a tehlami. Nikto nám už nemôže zakázať oslavovať, na slávu Pána nášho Boha, sviatok Exodu. Oslavujúc ho už nie viac so starým kvasom zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom úprimnosti a pravdy (1Kor 5, 8), aby sme si už nikdy viac so sebou nebrali zlý kvas Egypta.

    Včera som bol ukrižovaný s Kristom, dnes som s ním oslávený. Včera som s ním zomieral, dnes sa spolu s ním vraciam do života. Včera som s ním bol pochovaný, dnes spolu s ním vychádzam z hrobu.

    Tomu teda, ktorý pre nás trpel a vstal z mŕtvych, ponúknime dary. Myslíte si azda, že hovorím o zlate alebo striebre, vzácnych látkach, diamantoch alebo vzácnych kameňoch? O pominuteľných veciach tejto zeme, ktorých osudom je, aby zostali na tejto zemi? … Obetujme mu predovšetkým sami seba, lebo toto je to najcennejšie a Boha najviac hodné bohatstvo. Božiemu obrazu, ktorý je v nás, navráťme všetku nádheru, ktorá mu patrí: uznajme našu dôstojnosť (Božieho obrazu), vzdajúc tak úctu Archetypu.

    Snažme sa pochopiť moc tohto Tajomstva a dôvod, pre ktorý Kristus zomrel. Snažme sa pripodobniť sa Kristovi vo chvíli, keď sa Kristus stal nám podobným: skrze neho sa staňme Bohom (Božskými), lebo on sa stal človekom kvôli nám. On zobral na seba to najhoršie, aby nám mohol dať to najlepšie. Stal sa chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou, stal sa otrokom, aby sme my mohli byť slobodní. Ponížil sa, aby sme my mohli byť povýšení. Bol pokúšaný, aby sme my mohli prekonať pokušenie. Bol opovrhnutý, aby sme my boli oslávení. Zomrel, aby sme my boli zachránení, vystúpil na nebesá, aby pritiahol k sebe tých, čo boli na zemi vo svojich hriechoch. Každý nech sa zriekne všetkého, nech obetuje všetko tomu, ktorý namiesto nás ponúkol sám seba ako cenu za naše vykúpenie. Vstúpiac do tohto Tajomstva, nemôžeme dať nič lepšie ako samých seba, stanúc sa pre Krista tým všetkým, čím sa On stal pre nás.

    Sviatok Božieho milosrdenstva

    Prvýkrát o túžbe ustanoviť Sviatok milosrdenstva hovoril Pán Ježiš sestre Faustíne v Plocku v roku 1931, v súvislosti so vznikom obrazu milosrdenstva. V nasledujúcich rokoch vyjadril Ježiš svoju žiadosť až v 14 zjaveniach. Určil jeho miesto v liturgickom kalendári, príčiny a cieľ jeho ustanovenia, spôsob prípravy a slávenia.

    Idea Božieho milosrdenstva dominuje v celom liturgickom roku. Voľba prvej nedele po veľkej noci, ktorou sa končí oktáva zmŕtvychvstania Pána, poukazuje na úzky vzťah medzi veľkonočným tajomstvom nášho vykúpenia a Sviatkom milosrdenstva. Kristovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie sú najväčším prejavom Božieho milosrdenstva voči ľuďom.

    Kristovo vykupiteľské dielo sa aktualizuje vo sviatostiach, o ktorých nám rozpráva liturgia tejto nedele. Krst, sviatosť pokánia, Eucharistia sú nevyčerpateľnými prameňmi Božieho milosrdenstva, ku ktorým Cirkev vedie všetky pokolenia po celej zemi.

    Ježiš uviedol aj dôvod, pre ktorý žiada ustanovenie sviatku: Duše hynú napriek môjmu trpkému umučeniu. Dávam im poslednú nádej na záchranu - sviatok môjho milosrdenstva. Ak nebudú zvelebovať moje milosrdenstvo, zahynú naveky (Den. 965).

    Sviatok milosrdenstva má byť nielen dňom uctievania Boha v tomto tajomstve, ale má byť aj dňom milosti pre všetkých ľudí a zvlášť záchranou pre hriešnikov. Túžim, aby Sviatok milosrdenstva bol úkrytom a útočišťom pre všetky duše, zvlášť pre úbohých hriešnikov (Den. 699). Kto v tento deň pristúpi k prameňu života, - prisľúbil Pán Ježiš - dosiahne úplné odpustenie hriechov a trestov (Den. 300).

    S hodným prijatím svätého prijímania v tento deň je spojená mimoriadna milosť: úplné odpustenie hriechov a trestov. Kristus však neobmedzil svoju štedrosť len na túto jedinú, hoci takú výnimočnú milosť. Povedal, že vylieva celé more milostí na duše, ktoré sa približujú k prameňu milosrdenstva, lebo v tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát (Den. 699).

    Stále majme na pamäti, že keby nás Pán mal súdiť len podľa spravodlivosti, nikto z nás by asi nebol spasený. Preto dovoľme, aby sa spravodlivosť a pokoj pobozkali; ten bozk sa dostane aj nám, ak sa budeme vždy podľa vzoru nášho Nebeského Otca viac usilovať o milosrdenstvo než o spravodlivosť.                     Páter Pio

    Choď za mňa Ty

    Jeden muž každú nedeľu ráno hovorieval svojej žene: ,,Choď za mňa do chrámu a pomodli sa za nás oboch." Priateľom vravieval: ,,Ja nemusím chodiť do chrámu, moja žena tam chodí za oboch." Raz v noci sa mu prisnilo, že so svojou ženou stál pred nebeskou bránou a čakal, kým sa otvorí. Brána sa pomaly otvárala a počul hlas určený jeho žene: ,,Ty môžeš vojsť za obidvoch." Žena vošla a brána sa zatvorila. Mužovi prišlo tak zle, že sa prebudil. Najviac prekvapená bola však jeho žena, keď jej v nedeľu pred službou povedal: ,,Dnes idem do chrámu s tebou,"

    o. Peter Iľko


Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!