č. 14 / 2018
2.7.-29.7.2018

    Drevorubač

    Do továrne na drevo prišiel muž žiadať o prácu. Ponúkli mu dobrý plat a ešte lepšie podmienky ako inde. Prvý deň sa hlásil u majstra. Ten mu dal sekeru a pridelil mu kus lesa. Šťastný muž sa vybral do lesa stínať stromy. Za jeden jediný deň ich zoťal 18.

    Blahoželám,” povedal mu majster. “Len pokračuj.” Povzbudený jeho slovami, sa drevorubač rozhodol, že ráno vstane skôr ako ostatní a vyberie sa do lesa. Napriek všetkému úsiliu sa mu však nepodarilo sťať viac ako 15 stromov.

    Asi som unavený,” povedal si a rozhodol sa ísť spať so západom slnka. Ráno vstal za úsvitu a šiel do lesa s odhodlaním prekročiť hranicu 18 stromov. No nedokázal sťať ani polovicu.

    Nasledujúci deň sťal len sedem stromov, potom päť a posledný deň sa celé popoludnie lopotil s dvoma stromami. Neisto sa vydal za majstrom. Majster sa ho opýtal: “Kedy si si naposledy nabrúsil sekeru?” “Nabrúsil sekeru? Na to som nemal čas. Mal som veľa práce so stínaním stromov.

    Kedy som ja naposledy nabrúsil svoj duchovný život, aby som podával dobrý výkon? Kedy som bol naposledy na sv. spovedi? Na svätom prijímaní? Kedy som zobral Sväté písmo a prečítal si nejakú stať na povzbudenie?....

    Jasné

    Mladá žena využila krásny deň na to, aby vzala svoje dve deti do mestskej záhrady. Tam si sadla na lavičku a pustila sa do čítania veľkej, očividne zaujímavej knihy. Občas zdvihla zrak, aby skontrolovala obe deti a usmiala sa na ne. Aj oni ju totiž sledovali.

    Na vedľajšej lavičke fajčil elegantne vyzerajúci muž a znudene pozoroval ženu. „Čo také zaujímavé čítate?“ prehodil smerom k nej.

    „Och, to je Biblia, Božie slovo.“

    Muž sa zatváril pochybovačne a s nadutou nadradenosťou v hlase sa opýtal: „Božie slovo? Kto vám to povedal?“

    „Veď je to jasné!“ odvetila žena prosto a usmiala sa na deti, v ktorých vzbudila prítomnosť neznámeho muža zvedavosť i ostych.

    „Vraj Božie slovo. Odkiaľ viete, že je to tak?“

    Žena sa pozrela smerom k nebu a pokojne povedala: „Ako viete, že na nebi je slnko?“

    „To je jasné: slnko všetko zohrieva a osvetľuje.“„Presne tak!“ pokračovala žena s radostnou žiarou v očiach. „Slová tejto knihy zohrievajú môj život a osvetľujú ho. Tak pôsobí Božie slovo.“

    Liturgia a výchova

    Výchova nie len odovzdaním vedomostí, zvlášť nie je odovzdaním len tých vedomostí, ktoré sú potrebné pre uspokojenie každodenných potrieb (nielen z chleba žije človek). Práve v situácií globálneho ohrozenia, v ktorej sa dnes ľudstvo nachádza, výchova sa javí ako „príspevok k hľadaniu východiska z krízovej situácie“ (R. Palouš). Prinajmenšom od Sokratových čias je výchova úsilím o pozdvihnutie mravov, teda nemôže byť určená len pre ranné obdobie života človeka. Dnes, keď už iba nedostatočne informovaní ľudia nehovoria o kríze ľudského spoločenstva, je najvyšší čas venovať pozornosť výchove ako aktuálnej záležitosti v celom ľudskom živote.

    Cirkev je svojím poslaním a svojou podstatou učiteľka. „Naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 20). Cirkev teda ohlasuje slovo života - Slovo Boha - vovádza, vychováva a ponúka ľudstvu, ale aj každému jednotlivému človekovi možnosť odpovedať na toto výchovné pôsobenie.

    Modlitba Cirkvi nesie v sebe záchvev biblického Zjavenia, ktorý vyplýva z celku Pravdy a v nej dosahuje svoj vrchol. Preto všetky pravidlá modlitby začínajú trinitárnou invokáciou a obsahujú vyznanie - Credo (Evdokimov). Individuálnu, súkromnú modlitbu - oslavnú, prosebnú alebo ďakovnú - inšpiruje predovšetkým nejaká súkromná potreba. Liturgická modlitba nás však už od začiatku vovádza do celku, modliaci sa vstupuje do kolégia v zmysle slova „liturgia“, ktoré označuje spoločné dielo.

    V prvom rade ekténie vyvádzajú veriacich zo seba k celému zhromaždeniu, ale aj k neprítomným, k trpiacim aj umierajúcim. Modlitba zahŕňa mesto, národy, ľudstvo a prosí o pokoj a jednotu. Akákoľvek izolácia a individualistická separácia zaznieva falošne v tejto veľkolepej a dokonalej symfónii. Každý človek formovaný liturgiou zo skúsenosti vie, že nemôže byť pred Bohom sám - „jeden druhého a celý svoj život Kristu Bohu oddajme“. Vie, že sa usiluje o vlastné vykúpenie a pre iných a s inými. Prídavné meno „liturgický“ nikdy nevyjadruje niečo akýmkoľvek spôsobom jednotlivé či osamotené. Liturgia pôsobí ako škola, dáva orientáciu (N. Gogoľ), učí opravdivému vzťahu medzi mnou a inými. Umožňuje nám pochopiť slová „miluj blížneho ako seba samého“ a ponúka nám možnosť vyjsť zo seba, otvoriť sa pre druhých a tak robí našu modlitbu modlitbou celého ľudstva. Vďaka nej sa osud každého človeka stáva blízkym aj pre mňa. Liturgia takto očisťuje a vyvádza zo zajatia tieňa a klamu subjektivizmu a relativizmu. Plná zdravých citov oslavuje, prosí, ďakuje a obetuje svojou formou zdokonalenou priebehom stáročí a mnohými pokoleniami, ktoré sa modlili tým istým spôsobom. Slová liturgickej modlitby opakované cez celé dlhé veky dýchajú nespočetnými ľudskými životmi. V liturgii zaznieva hlas sv. Jakuba, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Bazila Veľkého, sv. Cyrila a Metoda a mnohých ďalších, ktorí sa modlili tie isté modlitby a nechali na nich stopy svojho adorujúceho ducha. Tento hlas nám pomáha nájsť ich entuziazmus a pripojiť sa k ich modlitbe. Liturgická modlitba je mierou a pravidlom každej modlitby (P. Evdokimov) a prebúdza osobnú, spontánnu modlitbu, v ktorej človek slobodne hovorí (spieva) so svojím Pánom. Liturgia učí tak, že na nikoho nezabúda, každého oslovuje po mene, každý je vyzvaný, aby vyznával Credo. V rámci liturgie práve vyznanie kladie dôraz na najosobnejší akt, ktorý nikto nemôže vykonať za mňa. Texty modlitieb vyvádzajú človeka k bezprostrednému a intímne dôvernému rozhovoru, ktorý odhaľuje jeho hodnotu vo vzťahu k sebe, k iným, k svetu a k Bohu.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!