č. 16 / 2018
10.9.-23.9.2018

    Podobenstvo strašiaka

    V jednej vzdialenej dedine býval jeden veľmi lakomý roľník a jeho skúposť bola až taká, že keď nejaký vták jedol zrno ovsa, ktoré našiel na zemi, bol zúrivý a trávil dni strážením svojho poľa, aby sa ho nikto nedotkol.

    Raz dostal nápad: "Už viem, čo urobím! Postavím strašiaka, a takto odstraším zvieratá od môjho poľa." Vzal tri trstiny a urobil z nich ruky a nohy. Potom zo slamy vyformoval telo, jedna tekvica bola hlavou, dve zrnká kukurice oči, mrkva noc a ústa tvorili zrná ovsa.

    Keď bol strašiak hotový, dal mu staré a dotrhané šaty a zapichol ho do zeme. Uvedomil si, že mu chýba srdce, a tak vzal najkrajšiu hrušku, strčil ju do slamy a odišiel domov. Strašiak ostal v poli sám, tancujúc vo vetre.

    O chvíľu neskôr sa pomaly vrátil vrabec, ktorý hľadal na poli ovos. Keď ho uvidel strašiak, chcel ho odohnať krikom, ale vtáčik si sadol na strom a povedal mu: "Dovoľ mi vziať si trochu ovsa pre moje deti."

    "Nemôžem," odpovedal strašiak, ale veľmi ho bolel pohľad na vrabca, ktorý si od neho pýtal jedlo a povedal: "môžeš si vziať moje zuby, sú z ovsa."

    Vrabec si ich s radosťou zobral a pobozkal jeho čelo z tekvice. Strašiak síce ostal bez úst, ale bol spokojný so svojím skutkom. Jedno ráno prišiel na pole zajac. Keď sa chcel priblížiť k mrkvám, chcel ho naplašiť, ale zajac sa na neho pozrel a povedal: "Chcem iba jednu mrkvu, som veľmi hladný." Strašiakovi bolo ľúto hladného zajaca, a tak mu ponúkol svoj nos z mrkvy. Keď zajac odišiel, chcel spievať od radosti, ale nemal ústa, ani nos, aby mohol cítiť vôňu poľných kvetov, a predsa bol spokojný. Raz prišiel kohút, ktorý býval neďaleko neho a hovorí: "Idem povedať svojej žene, sliepke, aby už nekládla viac vajec majiteľovi tohto poľa, pretože je skúpy a skoro vôbec nám nedáva jesť." "To nie je správne, ja ti dám jedlo, ale ty nič nehovor svojej žene. Vezmi si moje oči z kukurice," povedal strašiak. "Dobre," odpovedal kohút - a vďačný odišiel.

    O niečo neskôr sa k nemu niekto priblížil a povedal: "Som tulák. Pán ma vyhodil z domu a je mi zima. Mohol by si mi pomôcť?" "Vezmi si moje šaty, to je jediné, čo ti môžem dať." "Ach, ďakujem ti."

    O chvíľu si strašiak všimol, že niekto vedľa neho plače. Bol to chlapec, ktorý hľadal niečo na jedenie pre svoju mamičku, a majiteľ domu mu nič nechcel dať. "Chudáčik," povedal si strašiak. Dám ti moju hlavu. Je to prekrásna tekvica."

    Keď roľník prišiel na pole a uvidel strašiaka v takom stave, veľmi sa nahneval a podpálil ho. Strašiakovi priatelia, keď videli, ako horí, prišli k roľníkovi a začali sa mu vyhrážať, ale v tom momente spadlo na zem niečo, čo patrilo strašiakovi. Jeho srdce z hrušky. Vtedy sa tento človek vzdal a povedal:

    "Vravíte, že vám to všetko dal? Tak potom toto zjem ja." Len čo sa zahryzol, pocítil, že sa zmenil, a povedal: "Odteraz sa o vás postarám ja."

    Zatiaľ sa strašiak zmenil na popol a dym vystupoval až k slnku, meniac sa na lesk jeho lúčov.

    Prosba o pevné lano

    Modlím sa a prosím Boha, aby laná boli hrubé a aby ich nite boli pevne pospájané do seba. Pripomínam mu, že potrebujeme pevné uzly na oboch stranách, ktoré budú chrániť malé nitky pred roztrhnutím. Zdá sa vám, že moja modlitba je zvláštna? Nuž začala som ju vysielať k nemu až dnes nad ránom.

    Poznám niekoho, kto je môjmu srdcu blízky. Vie o mne veľa a ja o ňom tiež. Kým sa nepresťahoval sto kilometrov ďalej od nás, zdieľali sme spolu životné šance i pády. Obaja sme vyrastali ako jedináčikovia a možno aj preto sa pozeráme na veci viac - menej tými istými očami.

    No odišiel a tak sa naša komunikácia začala obmedzovať... Mal nových priateľov, známych, musel sa ujať svojej novej „firemnej služby...“ pohltili ho povinnosti a priznávam, že mňa tiež. A tak sa náš vzťah zmenil. Raz za týždeň sme si zavolali, potom nám akosi stačilo raz za dva, a postupne to „horúce“ a mysliac si, že i pevné lano vzťahu sme akosi zahodili za chrbát.

    Pred dvoma týždňami som ho prepustila „na slobodu.“ rozprával mi o tom, že našiel sám seba, svoje poslanie, že už je tam kde žije, ako „doma.“ „tak to má byť,“ pomyslela som si. „už má nových ľudí, ktorí mu pomôžu rásť. A mňa nepotrebuje...“ a keď som skončila „mobilný hovor“ dala som si predsavzatie: „nebudem sa mu ozývať, veď ak chce, vie že som tu a že môže hoci kedy zavolať.“ No čím viac som si toto „silné predsavzatie“ opakovala, tým viac som sa ponárala sama do seba, kde som počula hlas: „musíš pri ňom stáť. Zavolaj mu...“ no moja tvrdohlavosť sa nedala prekričať... Až včera popoludní. Telefonát a okrem iného aj informácia, že jediný blízky človek, ktorý môjmu známemu ešte z rodiny ostal - jeho mama, je vážne chorá a leží v nemocnici....

    Napadlo mi tisíc otázok, ale ani na jednu som nevedela dať odpoveď: „prečo sa neozval? Prečo nezavolal? Nepovedal, že mu je zle....? Prečo tí jeho noví priatelia, medzi ktorými sa cíti ako „doma“ mu nepomohli? Alebo predsa?“

    Nevydržala som to a večer sme sa spojili. Na druhej strane sa objavil človek navonok dokonalý. Pochopila som to. Jedináčikov to tak učia. Ale pod dokonalosťou sa skrývalo more osamelosti, túžby všetko zvládať, a nakoniec sa prehnala i búrka beznádeje s dažďom sĺz a bezmocnosti.

    „Povedal si to niekomu?“ spýtala som sa len tak mimochodom. „sesterniciam, bratancom....“, vysvetľoval... „sľúbili, že ju prídu pozrieť..., len nemajú akosi čas...“ na ostatných som sa nepýtala.....

    Vedela som, že hoci má okolo seba kolegov, či známych, nemal odvahu im to povedať... A nemal odvahu ani zatelefonovať, lebo sa bál... Mal strach z toho, čoho sa bojí tak veľa ľudí. Strach, že si musí dať dole masku dokonalosti.

    Niekoľko krát v živote sa o to pokúsil, no sklamanie, ktoré následne prišlo, ho ešte stále bolí. A tak to nateraz vzdal. Dnes ráno, keď sme sa konečne rozlúčili a uložili do postelí som si spomenula na lano. A na vzťahy.

    Nie je možné, aby ho zapletal iba jeden človek. Má predsa dva konce. Každá nitka musí byť pevne zviazaná na jednej i druhej strane. Aj uzle musia byť pevné.... Na oboch koncoch...

    Lano, sa skladá z tenkých špagátikov - z odovzdávania informácii - ktoré robia toho druhého krehkým, zraniteľným a odvážnym, lebo vo chvíli, keď ich vysloví, dáva možnosť tomu druhému, aby s nimi spravil, čo uzná za vhodné.... Má možnosť ich pošliapať, odhodiť, ublížiť nimi... Stať sa arogantným, alebo ich môže objať a „pofúkať“, naučiť sa toho druhého chápať, prijímať ho a spolu s ním bojovať o jeho svätosť....

    A dostáva možnosť, aby prenikol pod jeho masku dokonalosti.... Je mi už jasné, že o lano a o špagátiky sa treba starať.... Najmä o tie, ktoré prichádzajú z druhej strany....

    Inak sa naše vzťahy, premenia na pseudovzťahy.... Na laná, ktoré - ak je človek úprimný, budú mať pevný iba jeden koniec.... Nebudú sa zaujímať o hĺbku druhého človeka a o jeho životné nitky. Uspokoja sa s tým, že im je pri ňom fajn.

    Toľko sa toho pohovorilo o vzťahoch... A možno práve preto, že sú najväčším rizikom nášho života....

    Ježiš nám však hodil lano pravých vzťahov. Dal nám všetko... Môžeme vidieť jeho hnev, jeho plač, jeho smútok i jeho radosť.... Je na nás, ako budeme podľa jeho príkladu motať „laná svojich vzťahov..“

    No priznávam, mne k tomu chýba často odvaha....

    Zrada je vždy po ruke.

    A tak ťa pane Ježišu prosím, nauč ma vytvárať pevné laná vzťahov nielen s tebou, ale aj s mojimi bratmi a sestrami. Amen.           (z internetu)

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!