č. 1 / 2019
31.12.-13.1.2019

    Spálená pýcha

    „Ako mladá matka štyroch detí som si uvedomovala, ako som na tom v porovnaní s ostatnými dobre. Jednak kvôli počtu detí, ktoré sme boli ochotní prijať, a iní nie. A tiež kvôli praktizovaniu viery v rodine na rozdiel od tých ostatných. Hoci som si uvedomovala, že všetko je to Božia milosť, predsa som mala pocit dokonalosti a častokrát som sa pristihla pri farizejskom postoji: „Pane, ďakujem ti, že nie som ako títo...“ K nim patrila pani, ktorá pracovala aj cez sviatky, mladá suseda, ktorá chodí do chráma a zároveň vyznáva budhizmus, ako i mnohí iní, ktorí svoje kresťanstvo nežili tak, ako by sa so všetkými náležitosťami patrilo.

    Raz, keď som sa vracala domov, videla som, ako na opačnom konci dediny horí. S hrôzou som zistila, že to bol náš dom. Nikomu sa našťastie nič nestalo, deti prichýlili susedia. Trvalo však niekoľko hodín, kým bol požiar úplne uhasený. Zhorelo celé podkrovie i schodisko, požiar v celom dome zanechal po sebe spúšť.

    Najviac ma však prekvapilo, ako sa k nášmu nešťastiu postavili tí, ktorých som toľko posudzovala ako nedokonalých a hriešnych. Mnohí, ktorí ani nechodia do chráma, upratovali u nás, prali, posielali peniaze, potraviny, mäso... Mladá suseda „budhistka“ si dokonca zobrala tri dni dovolenky, aby nám pomohla pri odstraňovaní následkov požiaru. A tiež som dojatá, keď si spomeniem, ako pani, ktorá pracuje aj v nedeľu, bola u nás ráno ako úplne prvá a vtlačila mi do rúk 1000 korún. Od tej doby sa jej už zďaleka zdravím. Títo ľudia mi dali príučku o tom, o čom pravé kresťanstvo je.“

    Tento skutočný príbeh pravdivo odkrýva našu hrdosť na bohatstvo vlastných cností. Živíme ňou v sebe červíka pýchy, neuvedomujúc si, že všetko, čo sme a čo máme, je skutočne Božia milosť. A ak sme dostali viac ako ostatní, bude sa viac od nás i požadovať. Nesúďme preto iných, ich skutky dokáže spravodlivo posúdiť iba Boh. A v jeho očiach môžu byť ich skutky dokonca vyvýšené nad našou zbožnosťou a „bezúhonnosťou“.

    Ak nepodávame svedectvo lásky - soľ vyvetrala, svetlo zhaslo a ľuďom okolo nás nezostáva nič iné, len žiť zatiaľ bez odpovede, hľadať ďalej, spoliehať sa iba na seba a niesť bremeno nepochopiteľného života.
    Ján Chryzostom Korec

    Fulton Sheen o Vianociach

    Keď sa Mária pozerala na Dieťa v náručí, pozerala sa „dole“, na nebo. V špine, v maštali, sa narodila Čistota. On, ktorého neskôr umučili ľudia, správajúci sa ako zvieratá, sa narodil medzi zvieratami. On, ktorý o sebe povedal, že je „živým chlebom, ktorý zostúpil z neba“, bol uložený do jasieľ, do ktorých sa dáva pokrm. Pred stáročiami sa klaňali Židia zlatému teľaťu a Gréci oslovi. Ľudia sa pred nimi skláňali ako pred bohmi. Teraz je tu prítomný aj vôl, aj osol a skláňajú hlavu pred svojím Bohom.

    Boží Syn narodil sa v jaskyni, a preto každý, kto chce do nej vojsť a chce ho uzrieť, musí sa skloniť. Úklon je znakom pokory. Pyšní sa odmietajú skloniť, a preto im Boh uniká. Ale tí, ktorí sklonia svoje ego a vstúpia, zistia, že nevošli do jaskyne, ale do nového sveta, v ktorom sedí dieťa v lone matky a v rukách drží celý svet.

    Všetci sa rodíme, aby sme žili. Len Boží Syn sa narodil, aby prišiel zomrieť. Ježiš sa narodil, aby svojou smrťou premohol našu smrť, a tak už v jeho narodení cítime závan aj pre nás do večnosti otvoreného neba.

    Jasle a kríž sú dva protipóly Spasiteľovho života! Prijal jasle, lebo v hostinci nebolo miesta. A prijal kríž, lebo ľudia vyhlásili: „Tohto nechceme za kráľa!“ Nechcený pri príchode na svet, odmietnutý pri odchode z neho, na začiatku vložený do cudzích jasieľ, na konci do cudzieho hrobu. Pri narodení ho zavinuli do plienok, do hrobu ho tiež uložili v plátne - odev je symbolom ohraničenosti, ktorou potlačil svoje božstvo, keď na seba vzal podobu človeka. Už vtedy niesol svoj kríž - jediný kríž, ktorý unesie aj dieťa, a to kríž chudoby, vyhnanstva a ohraničenosti. Už vtedy plnil odkaz, ktorý spievali anjeli na betlehemských vŕškoch: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“

    Božie Dieťa našli len dve kategórie ľudí: pastieri a mudrci - prostí a učení: tí, čo vedeli, že nevedia nič a tí, ktorí vedeli, že nevedia všetko. Dokonca ani Boh nemôže prehovoriť k pyšnému kedykoľvek. Iba v pokore pyšný môže nájsť Boha.

    V chudobnom Dieťati, ktoré s chudobnými obetnými darmi priniesli chudobní ľudia, Simeon objavil bohatstvo sveta. Reakcia človeka na Božiu prítomnosť bude skúškou - buď vyvolá odpor sebcov, alebo ich podnieti k obnove a zmŕtvych-vstaniu. Kristus totiž nemôže vojsť do srdca bez toho, aby ho neočistil a nerozdelil. V jeho prítomnosti srdce odhalí svoj postoj k dobru a svoj postoj k Bohu. Boh pôsobí ako slnko, ktoré keď svieti na vosk, robí ho mäkkým, a keď svieti na blato, robí ho tvrdým. Dieťa prišlo umrieť, nie žiť, lebo jeho meno bolo „Spasiteľ“.

    Čo modlitba je a čo modlitba nie je

    Modlitba nie je upokojujúca droga ani príležitosť fňukať do Božej zástery. Je to Božia kováčňa, kde máme byť slovami evanjelia pretavení a ukutí do podoby Božieho nástroja, ktorý však v Jeho rukách nestráca svoju slobodu a zodpo-vednosť za to, ako a k čomu je použitý.

    Modlitba nie je fantazijný let do nebies a únik do sveta našich prianí. Naopak, vracia náš pohľad späť na zem, vždy kedykoľvek by sme chceli len zasnene a pasívne hľadieť do oblakov vlastných predstáv, projekcií, utópií - presne tak, ako v deň Nanebovstúpenia nebeský hlas napomenul učeníkov Pána: „Muži galilejskí, čo tu stojíte a hľadíte do neba?“ Ten istý hlas oslobodzuje i nás od všetkých zbožných únikov, učí nás stáť pevne na zemi a byť verní zemi, kam nás postavil Boh. Modlitba nie je krúženie okolo seba samých, pokušenie rozprávať sa sám so sebou. Modlitba je dialóg, v ktorom nesmieme kvôli vodopádu svojich krásnych a zbožných básničiek prepočuť Jeho reč.

    Božia odpoveď nie sú tajomné šeptania, do ktorých by sme stále - či už naivne alebo rafinovane - mohli vplietať vlastné odpovede, ktoré už vopred chceme počuť. To Božie „klopanie“ na steny našich sŕdc nemá nič spoločné s klopkaním stolčekov na špiritistických seansách či s „náhodným otváraním“ Biblie. V modlitbe a meditácii sa náš život - tento rýchlo bežiaci prúd zážitkov - mení na skúsenosť. Príliš horúce železo pocitov či životných spálení je prekované vo svetle Božieho slova, pred Jeho tvárou. Áno, modlitba je Božia kováčňa, nie je to len tichý kúsok slastného podriemkavania ušľachtilých duší. Niekedy je pri nej poriadne horúco.

    Vo viere a v modlitbe ide skôr o to, aby sme sa snažili pochopiť Božie priania a načerpať silu, múdrosť a ochotu. Aby sme Božím prianiam dokázali dávať prednosť pred svojimi prianiami a požiadavkami. Škoda však, že naše každodenné starosti mieria tak často do oblasti „mať“ (a to nielen vo veciach materiálnej povahy). V modlitbe by sa mali utvárať naše základné rozhodnutia. V nej by po opadnutí prchavej peny pocitov mala dozrievať naša vôľa odpovedať Bohu. Nie ako Adam skrývajúci sa v kroví, ale človek tvárou v tvár Bohu.

    Vtedy je modlitba aj miestom uzdravovania našich životných zranení. Nie je to „uzdravovanie vierou“ ako pri evanjelizačných masových zhromaždeniach na štadiónoch, kedy je človek vyzývaný povelmi: „Kto verí v Krista, ruky nahor, aleluja!“ Mať ruky nahor ešte neznamená obrátenie. Vždy si pripomeňme, že katolícka liturgia nás pri každej svätej liturgii vyzýva „Hore srdcia!“ (a nie paže) a že kresťanská tradícia definuje modlitbu ako pozdvihnutie srdca k Bohu - pohyb vnútra, a nie vonkajška. To, čo môže skutočne rozhýbať naše telo, nohy a ruky k práci na Božom kráľovstve, je premenené srdce, a nie nálada, prskavky emócií, navodené masovou sugesciou.

    V modlitbe sa učíme rozpoznávať, čo môžeme a čo nemôžeme zmeniť. A v tom, čo zmeniť môžeme, sa učíme angažovať, prosiac o odvahu a silu neuhýbať, nezabúdať, nezatvárať oči. A to, čo zmeniť nedokážeme, sa v modlitbe učíme odovzdať a púšťať z ruky. V modlitbe realisticky rozpoznávame vlastné obmedzenia, oslobodzujeme sa od ilúzií osobnej „všemohúcnosti“ a od márneho preťažovania vlastných síl. To pomáha zbaviť sa nepravých pocitov vín, zlosti a bezmocnosti.

    Ako sa mení Božie slovo?

    Predstavme si takúto situáciu: Prídeme do chrámu a namiesto kňaza tam stojí Ježiš. Namiesto farára má kázeň Ježiš. Čo by sa stalo? Oslovili by nás všetkých jeho slová tak, že by sme sa stali horlivými kresťanmi?

    A ďalej si predstavme, že by v chráme niekto dostal epileptický záchvat, zvíjal by sa na zemi v kŕčoch, až by mu pena vychádzala z úst. Ježiš by podišiel k nemu a uzdravil by ho. Stal by sa teda zázrak. Ako by to zmenilo nás?

    Zrejme by to dopadlo tak ako pred dvetisíc rokmi. Niektorí by sme ho označili za podvodníka, ktorý mocou zlého ducha uzdravuje. Iní by sme o jeho zázrakoch chvíľku rozprávali, ale očakávali by sme stále nové senzácie. A mnohí by sme prežili vnútornú premenu a stali sa opravdivými úprimnými kresťanmi.

    Skúsme si položiť otázku: Čo sa so mnou stane, keď počujem dnešné evanjelium? Čo sa vo mne udialo počas svätej liturgie a v čom som iný, keď z nej odchádzam? Má Ježišov hlas a jeho skutky na mňa nejaký vplyv?....

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!