č. 4 / 2019
11.2.-24.2.2019

    Diktát

    Na hodine slovenského jazyka sa pani učiteľka rozhodla, že svojich žiakov preverí a uznala, že diktát bude vhodnou formou, ako to spraviť. Téma diktátu bola svetlo.

    Žiaci dopísali a čakali, ako túto úlohu zvládli. Pani učiteľka začala diktáty opravovať. Všetky "diela" boli ako tak v poriadku, až na jedno. Pri čítaní práve toho jedného jej skoro dych vyrazilo, veď také čosi ešte počas svojej praxe nevidela.

    Diktát bol napísaný takto: Svätlo je v živote človeka veľmi potrebné. Svätlo pomáha tým ľuďom, ktorí zablúdia v tme. Všade tam, kde je svätlo, je život krajší. Jeden pre druhého máme byť svätlom. Čím bližšie si pri svätle, tým lepšie vidíš. Svätlo je pre všetkých. Svätlo je opakom tmy.

    Svetlo so širokým ä? Veď to snáď ani nie je možné takto to napísať. Po oprave tohto diktátu, keď učiteľku žiak skoro zničil formou teroristického útoku na slovenčinu, si ho zavolala k sebe na vysvetlenie. Myslela si, že po prečítaní tohto "úkazu" ju už len tak hocičo neprekvapí. A predstavte si, že prekvapilo. Žiak jej totiž vysvetlil, že prečo svetlo s ä. "Pani učiteľka, veď byť svetlom znamená byť svätý.“ V celom diktáte sa dá použiť slovo svätý namiesto slova svetlo. A začal písať diktát ešte raz.

    „Svätosť je v živote človeka veľmi potrebná. Naša svätosť pomáha tým, čo zablúdia v tme. Všade tam, kde je svätosť, je život krajší. Čím bližšie si pri svätosti, tým lepšie vidíš. Svätosť je pre všetkých. Svätosť je opakom tmy."

    Pani učiteľka opäť "onemela". Po chvíľke ticha žiaka objala a poslala ho do triedy so slovami: "Prajem ti, aby si ty sám bol v živote svetlom, aby si bol svätý." Aj ona, aj on vedeli, že s takou gramatikou nikdy žiadnu cenu za slovenský jazyk nezíska. Tiež však vedeli, že aj keď vedieť správne písať je veľmi potrebné, oveľa dôležitejšie je byť svetlom pre ľudí okolo nás, jednoducho byť svätým.

    Či si v gramatike dobrý, či zlý, je Bohu úplne jedno. Túži po tom, aby bol ON tvojím svetlom a TY svetlom pre druhých. Tak buď SVÄTLOM!

    Božia pamäť

    Jedna žena si myslela, že vo videní sa jej zjavil Boh. Šla sa teda poradiť k svojmu biskupovi. Dobrý prelát jej odporúčal: "Drahá pani, možno veríte ilúziám, klamom. Musíte vedieť, že ako diecézny biskup som tu ja, kto môže rozhodnúť, či sú vaše videnia pravé, alebo nepravé."
    "Samozrejme, excelencia."
    "To je moja zodpovednosť, moja povinnosť."
    "Výborne, excelencia."
    "Tak teda, drahá pani, urobte, čo vám poviem."
    "Urobím to, excelencia."
    "Nabudúce, keď sa vám Boh zjaví, ako vy tvrdíte, podrobte ho skúške, aby ste vedeli, že je to skutočne Boh."
    "Súhlasím, excelencia. Ale v čom tá skúška spočíva?"
    "Povedzte Bohu: 'Odhaľ mi, prosím, osobné a súkromné hriechy pána biskupa'. Ak sa vám skutočne zjaví Boh, prezradí vám moje hriechy. Potom sa vráťte sem a poviete mi, čo vám povedal, mne, a nikomu inému. Súhlasíte?"
    "Urobím tak, ako si želáte, excelencia."
    O mesiac pani požiadala, aby ju biskup prijal. Biskup sa jej spýtal: "Zjavil sa vám znovu Boh?"
    "Myslím, že áno, excelencia."
    "Požiadali ste ho o všetko, čo som vám kázal?"
    "Áno, excelencia."
    "A čo vám povedal Boh?"
    "Povedal mi: 'Povedz biskupovi, že na jeho hriechy som zabudol.'"


    V jedno daždivé popoludnie uháňala autom po jednej z hlavných ulíc mesta žena. Bola sústredená, lebo cesta bola mokrá a šmykľavá. Zrazu dieťa, ktoré sedelo vedľa nej, povedalo: "Vieš, mama, premýšľam o jednej veci."

    Matka bola zvedavá, čo sa v tej hlavičke sedemročného dieťaťa objavilo. "Na čo myslíš?"

    "Dážď," začalo vysvetľovať, "je ako hriech a stierače sú ako Boh, ktorý zotiera naše hriechy."

    Keď matka premohla prekvapenie, spýtala sa: "Všimol si si, že stále prší? Čo to podľa teba znamená?"

    Dieťa nezaváhalo ani na chvíľu a povedalo: "My stále hrešíme a Boh nám stále odpúšťa."

    Nejestvuje nijaká kniha, do ktorej sa zapisujú hriechy. Boh nemá nijaký register, nijaký katalóg. Boh nás vidí v prítomnej chvíli a zahŕňa nás bezpodmienečnou láskou.

    Nedeľa márnotratného syna

    Týždeň pred touto nedeľou sa volá - Sedmica vsejadnaja - alebo tzv. voľný týždeň (voľnica). Počas tohto týždňa v stredu a piatok nie je pôst. Táto prax chce odlíšiť veriacich byzantského obradu od Arménov - monofyzitov, ktorí sa po tieto dni postia. Ďalší dôvod pochádza z myšlienky predchádzajúcej nedele. Pôst nemá robiť veriaceho nadutým ako farizeja, ktorý sa chváli, že sa postí dva razy do týždňa. Je to týždeň duchovnej radosti a potechy, akými sú aj všetky ostatné „voľné“ týždne liturgického roku.

    Ústrednou myšlienkou tejto nedele je podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Toto podobenstvo sa pokladá za jednu z najkrajších statí Svätého Písma. Odzrkadľuje sa tu najväčšie Božie milosrdenstvo a hlboká kajúcnosť človeka.

    Cirkev pripomína veriacemu človeku, čo opustil a stratil. A počujúc jej hlas si má spomenúť na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa: Nerozumne som sa vzdialil od tvojej otcovskej slávy a premrhal bohatstvo..... Liturgickou zvláštnosťou tejto nedele, ale aj dvoch nasledujúcich nedieľ, je to, že na utierni sa po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja, spieva smutný a nostalgický 137 žalm: "Na brehu Babylonských riek tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. A tí, čo nás trápili...

    Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia počas Babylonského zajatia, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, preto svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom. Tento žalm odhaľuje samotný veľký pôst ako putovanie a pokánie - ako návrat k Bohu.

    Mäsopôstna nedeľa

    V sobotu pred touto nedeľou na ktorej si pripomíname posledný súd, Cirkev sa modlí za zosnulých, aby aj oni spoločne stáli na pravej strane pri poslednom súde. Táto sobota sa nazýva práve preto zádušnou.

    V predvečer tohoto dňa (už v piatok večer), Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých. Pri hľadaní zmyslu spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, je potrebné pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Veľká večerná večiereň za zosnulých v Mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu. Sobota bola na tento účel vybratá z niekoľkých dôvodov:

    1. Pán Boh si v sobotu odpočinul po stvorení sveta.

    2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe. Sobota sa tak stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.

    3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Zomrelí, aby neostali dlhší čas bez pomoci

    Prvé pomenovanie samotnej nedele vychádza z toho, že ňou začína samotný pôst od mäsa (mjasopustná - opúšťame mäso) a druhé pochádza od čítania sv. Evanjelia, ktoré opisuje posledný súd.

    O pokušeniach a boji...

    Abba Pimen hovoril o abbovi Jánovi Trpaslíkovi, že sa modlil k Bohu, aby mu odobral vášne, aby bol slobodný od ustarostenosti. Šiel za starcom a povedal mu: “Nachádzam sa v pokoji, bez nepriateľa.” Starec mu povedal: “Choď a naliehavo pros Boha, aby prebudil boj, aby si mohol znovu získať zármutok a pokoru, ktoré si zvykol mať, lebo len vďaka boju duša postupuje vpred.” Tak teda prosil Boha a keď boj prišiel, už sa viac nemodlil, aby mu ho Boh odobral, ale vravel: “Pane, daj mi silu na boj.”

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!