č. 9 / 2019
22.4.-5.5.2019

    Už nebudem chodiť do chrámu...

    Mladý muž príde ku kňazovi a hovorí:
    Prosím, Otče, už nebudem chodiť do chrámu!

    Kňaz sa pýta:
    Áno? Môžete mi povedať prečo?

    Mladý muž odpovedá:
    Och, otče, tu vidím ženu, ktorá zle hovorí o inej žene, obe hovoria o mužovi, ktorý zle prečítal čítanie, ďalší hovoria o rozdelenom, falošne spievajúcom zbore spevákov, iní o ľuďoch, ktorí si prezerajú svoje správy v mobile počas služby, nehovoriac o ich povýšeneckom a egoistickom správaní mimo chrámu…

    Kňaz odpovedá:
    Máte pravdu. Ale skôr, ako definitívne opustíte Cirkev, rád by som, aby ste mi urobili láskavosť: vezmite si pohár vody a trikrát s ním obíďte chrám, bez toho, aby ste spadli alebo rozliali vodu v pohári. Potom môžete spokojne opustiť Cirkev.

    To je jednoduché! - zvolá mladý muž. Urobil tri kolá s pohárom vody, vrátil sa ku kňazovi a hovorí:
    Hotovo, tu máte svoj pohár vody.

    Kňaz sa muža opýtal.
    Keď ste obchádzali chrám s pohárom vody, všimli ste si, že by sa nejaká žena o iných zle vyjadrovala?
    Nie.

    Videli ste ľudí, ktorí sú ľahostajní voči ostatným v chráme, či v Cirkvi?
    Nie.

    Pochopili ste prečo ste si nič z toho nevšimli?
    Pretože ste sa sústredili na pohár vo svojich rukách, aby ste ho nerozbili a nevyliali z neho vodu. Viete… je to podobné aj v našich životoch. Keď sú naše srdcia zamerané na Krista, nemáme čas sledovať chyby druhých. Ten, kto odíde z Cirkvi kvôli chybám iných ľudí, do nej nikdy neprichádzal kvôli Ježišovi.

    Svetlý týždeň

    Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň - nebo je otvorené, otvorilo sa Kristovým vzkriesením. Každý deň Svetlého týždňa je ako nedeľa (utiereň i večiereň sa slúžia skoro rovnako ako v nedeľu Paschy, jednotlivé dni sa postupne striedajú hlasy, tak ako sa cez rok striedajú každú nedeľu). Svetlý týždeň je tak výnimočným v cirkvi, že všetky bohoslužby v tomto týždni (s výnimkou eucharistickej liturgie) majú svoju špecifickú štruktúru a kňazi sú stále oblečení v kompletných rúchach. Utierne sa podobajú na utiereň Paschy. Hodinky (časy), povečerie a polnočnica majú namiesto žalmov a zvyčajných modlitieb paschálne spevy.

    Počas bohoslužieb Paschy sa má správne celý čas stáť (kedysi sa to aj zachovávalo dosť dôsledne v našich farnostiach). Stáť sa má cez celý Svetlý týždeň - to vyjadruje našu radosť zo vzkriesenia. Radosť zo vzkriesenia je taká, že nás až vzpružila, zdvihla zo stoličiek (ako na futbale alebo na hokeji, keď padne gól, nikto nesedí, všetci od radosti vstanú). Státie je postojom radosti a oslavy (a zároveň úcty). Rozhodne by sa v tomto období nemalo kľačať. Podľa predpisov 20. kánona Prvého ekumenického snemu v Nikei (r. 325) sa nesmie kľačať od Paschy do Zostúpenia Svätého Ducha a tiež všetky nedele počas roka, lebo je to obdobie oslavy vzkriesenia (každá nedeľa je ako Pascha).

    Na tomto mieste bude užitočné povedať niečo o postojoch, čo vyjadrujú:

  • Kľačanie je postojom pokánia, pokory, vyjadruje poníženie sa, uvedomenie si vlastných hriechov (predpísané v našom obrade len vo Veľkom pôste) alebo vyjadruje veľmi naliehavú prosbu (predpísané na večierni v nedeľu Zostúpenia Svätého Ducha). Kľačanie na Východe nebolo výrazom úcty; úctu vyjadruje poklona (úklon).
  • Státie je prejav úcty, počúvania, pripravenosti, pohotovosti a zároveň je postojom, ktorý vyjadruje radosť a oslavu, je to postoj vzkriesenia, zmŕtvychvstania.
  • Sedenie je prejavom počúvania (pôvodne sa sedelo len pri kázni).

    Od nedele Paschy ďalších 40 dní sa zdravíme pozdravom Christós voskrése! - Voístinu voskrése! po slovensky: Kristus vstal zmŕtvych! - Skutočne vstal zmŕtvych! po grécky Christós anésti! - Alithós anésti!

    Ikona vzkriesenia hovorí, poukazuje skôr na naše osobné vzkriesenie ako na historickú udalosť Kristovho zmŕtvychvstania. Táto ikona je zväčša v cirkevnej slovančine označovaná ako Sošéstvije vo ád, teda Zostúpenie do podsvetia a znázorňuje Krista ako z podsvetia (csl. ád, gr. hádes, hebr. šeol) vyslobodzuje ľudstvo (reprezentované symbolicky Adamom a Evou), vyťahuje ho zo smrti, z otroctva hriechu. Už teda nemusíme byť zhrbení, ale môžeme stáť vzpriamene pred Bohom ako jeho priatelia, adoptívni synovia a dcéry. Aj preto sa v chráme správne stojí a nekľačí, už nie sme poddaní, ktorí sa trasú pred pánom, ale sme synmi, dcérami, dedičmi.

    Nedele veľkonočného obdobia

    Sviatok Paschy má najdlhšie poprazdenstvo - 40 dní, ktoré trvá do sviatku Nanebovstúpenia Pána. Nedele v tomto veľkonočnom období sa vyznačujú tým, že sú pomenované podľa udalosti opisovanej v evanjeliu, ktoré je predpísané na danú nedeľu.

    Tomášova nedeľa

    Tomášova nedeľa dostala názov podľa udalosti sv. evanjelia, kde sa opisuje stretnutie Tomáša so vzkrieseným Ježišom Kristom. Táto nedeľa má aj iné pomenovania: Nedeľa Antipaschy (táto nedeľa bola pre prvých kresťanov zopakovaním sviatku Paschy), Biela nedeľa (pokrstení počas Veľkej soboty práve v túto nedeľu odkladali biele rúcho, ktoré dostali pri krste), Sprievodná nedeľa (bol zvyk v túto nedeľu konať sprievody na cintoríny a tam sa modliť za zosnulých), Nedeľa obnovy (Ježiš Kristus svojím príchodom obnovil v apoštoloch radosť zo svojho vzkriesenia).

    Nedeľa o myronosičkách
    Evanjelium tejto nedele pripomína, že k viere sú potrebné aj skutky, tak ako ich prejavili nositeľky myrhy.

    Nedeľa o porazenom
    V evanjeliu tejto nedele vzkriesený Kristus každému ponúka duchovné uzdravenie a tiež precitnutie zo sna hriechu.

    Stred Päťdesiatnice
    Toto liturgické obdobie začína v stredu po Nedeli o porazenom a trvá 8 dní. Základ tohto slávenia vzala Cirkev zo sv. evanjelia sa hovorí, že Ježiš Kristus v polovici sviatku stánkov vošiel do chrámu a začal vyučovať.

    Nedeľa o Samaritánke
    Evanjelium tejto nedele upozorňuje na hriechy tela a na veľkú ťažkosť z vyslobodenia sa z ich zovretia.

    Nedeľa o slepom
    V evanjeliu sa hovorí o tom, že nie je iba telesná, ale aj duchovná slepota. Stredou v tomto týždni sa končí veľkonočný čas. Všetko okrem čítaní na sv. liturgii sa berie ako na Veľkonočnú nedeľu, prepustenie krížom. Po záverečnom požehnaní kňaz okiadza plaščenicu a za spevu tropára ju odkladá z oltára. Tu je použitá symbolika sprítomňujúca Ježiša Krista odchádzajúceho do neba k Otcovi.

    „V najúchvatnejšej chvíli, keď kňaz hovorí ‚Hore srdcia', mali by sme mať srdcia hore u Boha, a nie dolu na zemi, v myšlienkach na pozemské veci. Kňaz sa vtedy zo všetkých síl usiluje zavrhnúť všetky starosti o tento život a mať srdce v nebi u milosrdného Boha." sv. Cyril Jeruzalemský.

    o. Peter Iľko


Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!