č. 10 / 2019
6.5.-19.5.2019

    Dáždnik

    Chystala sa raz jedna rodinka na výlet. Zbalili ruksaky, jedlo i vodu, športovo sa obliekli a vyrazili. Rodičia, keďže už mali s výletmi viac skúseností, vedeli, že aj keď je teraz pekné počasie, všetko sa môže o malinkú chvíľu zmeniť a môže začať pršať. Preto mali zabalené aj dáždniky a pršiplášte.

    Na výlete bolo fajn, ale presne tak, ako to rodičia predpokladali, začalo pršať. Každý si vybral z ruksaku svoju ochranu pred dažďom. Každý takú, akú si nachystal, takú mal. Deti si obliekli pršiplášte a obuli gumáky, dospelí si mysleli, že si vystačia s dáždnikom. Rodičia, keďže nemali nepremokavé oblečenie, zmokli skoro úplne. Dáždnik je síce fajn, ale celý nepremokavý outfit, taký detský, je jediná istota, ako počas búrky nezmoknúť "do nitky". Dospelí nielenže úplne zmokli, ale aj sa počas búrky veľmi báli. Veď toľko toho už o búrkach počuli. Toľko "príbehov" ich hneď napadlo, keď padajúce stromy, blesky, záplavy či zosuvy pôdy spravili ľuďom zo života peklo. Naopak, deti v nepremokavom oblečení a bez informácií o tom, čo všetko búrka dokáže zničiť, si po ceste kráčali spokojne. Boli totiž pred búrkou dobre chránené a nemali strach.

    Kiežby sme boli ako deti, ktoré dokážu aj keď hrmí, blýska sa, či keď búrka ukazuje svoju veľkú moc, kráčať životom "oblečené" vo viere v Boha a bez strachu. Lenže to by sme sa museli menej zaujímať o nešťastia, ktoré zlo dokáže v živote narobiť. Keďže takéto témy sú často jediné, o ktorých rozprávame, niet divu, že keď začne "hrmieť" v našom okolí, u nás doma, v práci, vo vzťahu, neveríme, že to môže byť ešte niekedy dobré. Nechceme veriť tomu, že aj keď je teraz "búrka" veľmi zlá, môže raz skončiť, a všetko môže byť úplne dobé. Málokedy nás ťažké obdobia v živote nevystrašia. Aj napriek tomu, že vieme, že určite prídu, vždy zaskočila, rozhodia a naženú strach. Všetkým naokolo vieme radiť, ako to ustáť, keď je zle, ale sami sme po ťažkom čase v živote úplne "zmoknutí". Nad hlavou nosíme "dáždniky", ale iba také malé, že sú nám úplne zbytočné.

    S dáždnikom je to ako s našou vierou. Máme ju, aj ju ukazujeme, aj všetkých naokolo presviedčame, že aké potrebné je vieru mať, ale v čase búrky sami úplne zmokneme. Naša neistota, naše pochybnosti, náš strach nás počas zlých chvíľ úplne "premočia". Buďme ako deti, ktoré sú v búrke oblečené v nepremokavom odeve a ani v silnom lejaku nezmoknú. Oblečme si ako "ochranný odev" pred zlým časom ozajstnú vieru v Boha. Nestojme v kostoloch a pred nimi s vierou takou ako farebný dáždnik, ktorý síce všetci naokolo obdivujú, ale nám je skôr na obtiaž, lebo nám v ťažkých časoch nepomáha, a my ho síce máme, ale len tak, aby ľudia videli, akí sme vyparádení. Pršiplášte a gumáky sú možno pre ľudí menej pekné, ale pred búrkou ochránia. Zabaliť sa do úplne nepremokavého odevu znamená, že sa úplne celý zveríš do otcových rúk, že mu budeš úplne veriť, že vieš, že aj keď je veľmi zle, ty "nezmokneš".

    Staré, ale aktuálne...

    Našiel som starý príhovor ordinára Hirku v časopise Slovo z roku 1969. Myslím si, že je aktuálny aj pre dnešnú dobu...

    Slová povzbudenia

    Budem hovoriť o povinnosti človeka a kresťana, obyčajne málo reálnej a obyčajne zle vykonávanej. O povinnosti dodávať iným odvahu. Ľahko sa zabúda, že kritika, ak má byť užitočnou a účinnou, musí byť konštruktívna, to znamená, že sa musí zapojovať do všeobecnej snahy o zlepšenie, do budenia energie.

    Potreba dodávať iným odvahu

    Človek potrebuje vždy po určitom čase určitú dávku odvahy zvonku, potrebuje vo svojom živote slnečný lúč. Pomyslite na nádherné výsledky, ktorých môžete dosiahnuť, ak budete rozumne dodávať odvahy deťom. A súčasne si predstavte strašné účinky, ktoré sú výsledkom stáleho kritizovania a trestania. Všetci to dobre poznáme, pretože to pozorujeme na každom kroku: ulici, v električkách, vo vlaku a v autobuse.

    Dieťa urobilo čosi tak, ako nemalo, akúsi maličkosť. Hneď spadá naň množstvo výčitiek. Sú zastrašované veľkými trestami. Tie hrozby sa ani nedajú uskutočniť. A dieťa si to uvedomuje lepšie než my. Len máloktorí rodičia dokážu naučiť trojročné až štvorročné deti poslušnosti, ktoré až dychtia po samostatnosti. Často sme svedkami takýchto scén: Dieťa nechce poslúchať rozkaz. Vie dokonale, že krikom a vzpurnosťou zlomí odpor starších. A rodičia ozaj kvôli svätému pokoju podľahnú. Potom si vylievajú svoj nepokoj na okolie. Oveľa rozumnejšie by bolo postarať sa, aby dieťa rozkaz vyplnilo a súčasne prispieť jeho slabej a chvejúcej sa vôli vhodnými slovami povzbudenia. Nie sľubovať bonbóny, alebo hračky, ale slovami, ktoré by povzbudili k dobru, ktoré by zdôraznili akýsi pozitívny čin a ktoré by ukázali, že od nich očakávame čosi viac. Mnoho detí by sa naozaj správalo lepšie v škole i v rodine, keby vychovávatelia a rodičia nešetrili natoľko pochvalou a múdrym povzbudením. A predsa slová nás nič nestoja, slová, ktoré povzbudzujú k činu, ktoré sú akoby kúzelným prútom uvoľňujúcim skryté energie. Môžeme to zistiť pri rozličných príležitostiach. Spomeňme si napr. ako sme sa naučili bicyklovať. Kto si nás kedysi posadil na sedielko, trošku nás pridržal, rozkázal pozerať pred seba, hovoril, aby sme nepozerali na stromy pri ceste, aby sme sa nebáli. „Ó, práve tak! Dobre, odvážne, ešte raz, seď ešte rovnejšie, a vidíš, ako ti už to dobre ide!"

    Dodávanie odvahy uvoľňuje v nás vlastné sily a pôsobí, že nadobúda v nás prevahu to, čo je v nás lepšie. Upozornenie, týkajúce sa výchovy detí, vzťahuje sa tiež na dospelých. Predsa aj dospelí majú často povahu veľmi „detskú" a nedokážu odvážne kráčať dopredu; majú nedostatok skúseností, postrádajú smelý vstup do života. Nezabúdajme, že nesmelosť je častým duševným stavom, ktorý nemusí byť zlý, ak neochromuje energiu a ak nevedie jednotlivca k tomu, aby sa uzavrel do seba. Musíme si uvedomiť, že okolo nás žije veľa osôb - mužov a žien, ktoré práve pre nesmelosť žijú uzavretí do seba, ako kvetiny pred východom slnka. Vieme, že slniečko otvára kvetinové kalíšky, kým chlad a tma ich uzatvárajú. Jediné slovo nádeje obsahuje magickú silu, ktorá môže spôsobiť rozkvet a prebudenie životnej energie.

    Využiť príležitosti

    Obyčajne sme veľmi skúpi na slová nádeje, povzbudenia. Urobme spytovanie svedomia.

    Vy muži - opýtajte sa, či vždycky dodávate odvahu ženám ťažko pracujúcim pre vás a vaše deti. Dodávate im odvahu - dôveru, nielen akýmsi nepatrným „ďakujem", ale slovami pochvaly za dobrú iniciatívu, alebo zvláštnu obetavú námahu? Mnohí z vás sa zaiste domnievajú, že práca žien vyplýva len z povinnosti. V blížnom vidíte len dlžníka a na svoje vlastné dlhy nemyslíte?

    A vy - ženy - pamätáte vždy na to, aby ste dodávali odvahu mužom v ich každodenných námahách, v ich snahách a starostiach? Pamätáte na to, že po dňoch vyčerpávajúcej práce, že po monotónnych úradných hodinách každý potrebuje ovzdušie toho optimizmu, ktorý sa rodí z dôvery, prejavenej mu osobami blízkymi?

    Všetko, čo sa týka rodiny, týka sa tiež rozličných odvetví spoločenského života. Riaditelia a úradníci, vedúci a podriadení, zamestnávatelia a zamestnanci - všetci musia urobiť spytovanie svedomia. Každý očakáva od druhého človeka nielen odmenu. Očakáva, že sa ten druhý človek tiež u neho zastaví, že s ním prehovorí, že si všimne jeho existenciu.

    Nič nedodáva toľko odvahy, ako bdelá pozornosť, preukazovanie skutočnej úcty, neočakávané slová uznania, pokiaľ nie sú prázdnymi formulkami, ale živým prejavom úprimnej sympatie. Poohliadnime sa okolo, vžime sa do postavenia ľudí, ktorí nás obklopujú, ľudí, ktorých často pokladáme len za nutné vedľajšie vecí, za nič neznamenajúce jednotky. Raz navždy musíme pochopiť, že ľudia, čo nás obklopujú, nie sú automaty, ani mŕtve predmety, ľudia, tí vrúcne túžia, aby sme im aspoň niekedy dokázali, že ich vidíme a že ich milujeme. Dodávanie dôvery a odvahy je jednou z tisícerých foriem lásky. Bolo by treba zdôrazňovať to viac, než sa to robí, - totiž dobré skutky ľudí. Noviny nás často zasypávajú správami o zločinoch, a krádežiach, o vraždách a sebevraždách. Nepíše sa príliš málo o dobrých skutkoch, o neznámych dôkazoch odvahy a heroizmu? Keby sme dokázali povzbudiť svojich blížnych k uskutočňovaniu tohto dobra, ktoré v nich drieme, po ktorom túžia, keby sme vedeli vo vhodnej chvíli jeden druhému povedať slová, ktoré nás robia lepšími, ktoré mobilizujú a povzbudzujú k činu - svet by bol lepší, oveľa lepší.

    Umenie dodávať dôveru a odvahu je jedna tvár z mnohých podôb kresťanskej lásky. Je umenie, všetkým nám dostupné. Treba len mať otvorené oči a uši a srdce, vnímavé pre potreby blížnych.            Ján Hirka - ordinár

    o. Peter Iľko


Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!