o.Peter Iľko
    5. Obdobie pred Prešovským soborom

    5.1 Vyostrenie proticirkevnej politiky

       Poďme teraz sledovať dianie toho, ako nová československá mocensko-politická reprezentácia riešila náboženskú a cirkevnú otázku, aké postupy a mechanizmy vybudovala, čo všetko zmobilizovala na to, aby začiatkom roku 1950 mohla začať tzv. akcia "P" - pravoslavizácia.
       Po voľbách v máji 1948 sa upevnili pozície KSČ a K. Gottwald sa stal prezidentom. V jednom zo svojich prejavov na schôdzi ÚV KSČ predložil plán k likvidácii cirkví: "Myslím, že by sme mohli vziať kurz na to, odpútať katolícku cirkev od Vatikánu. Dostať ich tak ďaleko, aby sa s Vatikánom rozišli a stali sa národnou cirkvou... Žiadne nové spory rituálne viesť nechceme, ale preč od Ríma smerom k národnej cirkvi... To je však úloha veľmi ťažká... je nutné Cirkev neutralizovať a dostať ju do svojich rúk tak, aby slúžila režimu."
       Keď sa v Moskve 9. - 17. júla 1948 konala porada predstaviteľov Pravoslávnej cirkvi pri príležitosti 500. výročia autokefality (samostatnosti) Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá zaujala odmietavý postoj k Vatikánu, ekumenickému hnutiu a k únii. Autori koncepcie riešenia náboženských otázok v ČSR, najmä pokiaľ ide o Gréckokatolícku cirkev, boli určite ovplyvnení zo závermi tejto porady, ako aj sovietskym "riešením" otázky Gréckokatolíckej cirkvi.
       V mocensko-politickej sfére ČSR sa prvýkrát stretávame s myšlienkou pripojenia Gréckokatolíckej cirkvi k Pravoslávnej 30. augusta 1948, pri vypracovaní dlhodobej koncepcie riešenia náboženských otázok. Návrh cirkevného oddelenia ÚAV NF na riešenie náboženských otázok počítal s postupným prekonávaním náboženstva.
       V tretej etape sa má vylúčiť vplyv Vatikánu vytvorením národnej katolíckej cirkvi, ktorá by sa odlišovala od existujúcej nezávislosťou od Ríma a slovanskou liturgiou. Práve v tejto súvislosti sa hovorilo aj o Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá vraj robí rovnakú "reakčnú politiku" ako Rímskokatolícka cirkev. Ďalej sa uvádzalo: "Problém možno riešiť podobne ako v Rímskokatolíckej cirkvi, s tým rozdielom, že by sa táto Cirkev neetablovala ako samostatná, ale pridružila sa k pravosláviu." Z textu a kontextu vyplýva, že ide o perspektívne a možné riešenie, čo znamená, že ešte nie je na programe dňa, a že sa nevylučujú aj iné alternatívy.
       Problém Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi sa začiatkom roku 1949 dostal do zorného poľa orgánu NF a KSČ. Tri rozhodnutia sú evidentné: brániť katolizácii do západného obradu uniatov (gréckokatolíkov), podporovať Pravoslávnu cirkev, vyvolať hnutie za návrat k pravosláviu.
       Vláda svojvoľne zasahovala do vnútorných záležitosti cirkví. Pri ÚAV NF bola 15. apríla 1948 zriadená komisia pre cirkevné a náboženské otázky. Okrem toho vzniklo aj vlastné cirkevné oddelenie. Do jeho kompetencie patrila kádrová evidencia všetkých duchovných. Neodmysliteľnou súčasťou tejto evidencie bolo zhromažďovanie najrôznejších kompromitujúcich materiálov o kňazoch. Pri krajských a okresných akčných výboroch boli ustanovení cirkevní tajomníci. Ich hlavnou povinnosťou bolo dozerať na kňazov.
       Orgány NF dostávali stále novšie úlohy. Sledovali správanie sa kňazov, ba neskôr ich začali aj kategorizovať. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to z ich strany predvídavé a použiteľné. Orgány NF mali sledovať aj púte, kázne, letáky a vôbec tlač, ba aj intenzitu náboženského života. Do akcií boli postupne vťahované aj bezpečnostné orgány. Otázka vzťahu štátu ku Katolíckej cirkvi sa dostala na prvé miesto triedneho boja v zemi. Vedenie Komunistickej strany v riadení tejto politiky zostavilo nový zvláštny orgán "Cirkevnú šestku" zloženú z vedúcich predstaviteľov strany. Jej členmi boli V. Clementis, A. Čepička, Z. Fierlinger, J. Hendrych, V. Kopecký a V. Široký.
       V marci 1949 boli zriaďované referáty pre kultové otázky najprv pri KNV, potom pri ONV. Tieto referáty prevzali cirkevnú agendu od cirkevného oddelenia NF, ba aj cirkevní tajomníci KAV NF po preverení prechádzali na krajských cirkevných referentov. Ich právomoc bola rozšírená a konkretizovaná. Mali sledovať cirkevnú problematiku vo svojom regióne až do detailov. Podľa pokynov ústredia v kraji sa vypracovala aj správa o situácii gréckokatolíkov.
       Začiatkom roku 1949 už má Cirkevné oddelenie ústredia NF v rukách správu o situácii Gréckokatolíckej cirkvi a je pripravené o nej hovoriť. Znamená to, že: účastníci rokovania absolvovali už čas na preštudovanie správy, autori správy sformulovali, predtým ju kolektívne prediskutovali, a predtým získali na prediskutovanie analytický materiál, ústredie NF ešte pred požiadaním správy došlo k tomu, že treba gréckokatolíkom venovať pozornosť.
       Ak všetko toto zvážime, prichádzame k presvedčeniu, že otázka "prechodu Gréckokatolíckej cirkvi do Pravoslávnej" musela byť na "poriadku dňa", teda vo vedomí mocensko-politických činiteľov najmenej pol roka pred začiatkom roku 1949. Účasť cirkevného oddelenia ÚAV NF je nepochybná. Pritom išlo o aktívnu tvorivú účasť. Rozhodujúcim činiteľom tu bol A. Čepička, člen ÚV KSČ a člen jeho cirkevnej komisie, ktorá cirkevnú politiku u nás formovala. Bez podnetu ÚV KSČ by sa ÚAV NF do akcie s Gréckokatolíckou cirkvou nepustili.

    5.2 Prvé zásahy proti Gréckokatolíckej cirkvi
       Katolícka cirkev v Československu bola v tom čase silná, početná, zomknutá a disciplinovaná. Bolo žiadúce ju rozložiť. Na Gréckokatolícku cirkev ukazovala Pravoslávna cirkev ako na uniatskú, t. j. takú, ktorá sa stala katolíckou a iba dodatočne a navyše násilím, čo treba napraviť. Príslušní činitelia to chápali ako vhodnú príležitosť rozložiť katolícku cirkev - gréckokatolíkov ako prvých odtrhnúť od Vatikánu. Tento postup má aj iné výhody. Získajú skúsenosti o tom, ktoré prostriedky sú najúčinnejšie i v tom, ako sa bude na akciu reagovať. V prospech tohto postupu sa prihovárala aj skutočnosť, že východné Slovensko je prakticky na periférii republiky (pod tým sa chápal aj dôvod gréckokatolíkov podceňovať).
       Je zrejmé, že všetko čo sa týkalo katolíckej cirkvi, týkalo sa aj Gréckokatolíckej cirkvi. Na prvý pohľad sa však zdalo, akoby postoje ku gréckokatolíkom sa netýkali Rímskokatolíckej cirkvi. Ide tu však iba o povrchné zdanie.
       Príslušní činitelia po prvých skúsenostiach si uvedomili, že problém katolíckej cirkvi je zložitejší ako predpokladali. Chceli ju rozložiť a psychologicky paralyzovať, vysporiadať sa s ňou pomocou Pravoslávnej cirkvi. Bola tu Gréckokatolícka cirkev: tá menšia, menej uvedomelá (tak ju totiž charakterizovali). Najprv zlikvidujeme ju. Získame aj skúsenosti. Povedané inými slovami: akcia pravoslavizácie bola akciou proti katolíckej cirkvi ako celku.
       Skôr než dôjde k rozhodnutiu likvidovať Gréckokatolícku cirkev, je potrebné opísať situáciu, ktorá tomu predchádzala, t. j. do začiatku roku 1950.
       Gréckokatolícka cirkev pociťovala bremeno štátnej cirkevnej politiky v rovnakej miere ako Rímskokatolícka cirkev, ale zároveň mala aj svoje vlastné problémy so štátnou mocou.
       Výroky A. Čepičku na schôdzi cirkevnej komisie NF 17. februára 1949 azda najvýstižnejšie charakterizujú vzťah vládnych činiteľov ku Gréckokatolíckej cirkvi.
       A. Čepička presviedčal cirkevných činiteľov, že uniatská cirkev je z hľadiska štátnej správy samostatným organizačným útvarom, ktorý nemá nič spoločné s Rímskokatolíckou cirkvou. Okrem iného povedal: "Ak budete tvrdiť, že je súčasťou Rímskokatolíckej cirkvi, padne nevyhnutne zodpovednosť na Rímskokatolícku cirkev, lebo to, čo sa tam deje, to sú priam strašné veci... Táto Cirkev je celkom otvorene a zjavne v službách našich otvorených nepriateľov, tam nie je takmer kňaz, ktorý by nebol v tom zapletený, a ktorý by aktívne nespolupracoval s banderovcami." Na spomenutom rokovaní aj so zástupcami episkopátu verejne A. Čepička tiež vyhlásil: "V konkordáte je uvedená iba katolícka cirkev a o Gréckokatolíckej cirkvi v ňom nie je reč." Týmto vyhlásením akoby ohlasoval smutné udalosti v Prešove.
       Krátko nato vláda zrušila všetky katolícke časopisy, okrem Katolíckych novín a Duchovného pastiera. Štát teda znížil náklady katolíckych novín a časopisov, prípadne ich úplne zrušil. Toto zrušenie bolo úmyselné, cieľavedomé. Potvrdzuje to aj záznam zo schôdze cirkevných tajomníkov akčných výborov NF konanej 13. apríla 1949 v Prahe: "Jedna zásada: odo dneška nesmie Cirkev ani žiadny biskup dostať ani gram papiera, žiadna tlačovina nesmie byť vytlačená. My ich tým donútime, aby oni siahli po ilegálnej činnosti. O čo vlastne ide? Akonáhle im vezmeme legálnu činnosť, musia sa skrývať. Tým ich budeme demaskovať pred očami veriacich. Netrpieť žiadnu ilegálnu činnosť. "
       Boli zhabané alebo poštátnené rehoľné domy i kňazské semináre. Kňazi boli násilím odvezení autami na rôzne miesta, prípadne do pracovných táborov.
       Konferencia biskupov v Dolnom Smokovci 22. a 23. marca 1949, ktorá mala zaujať stanovisko k požiadavkám vlády, musela byť prerušená pre odhalenie odpočúvajúceho zariadenia. Konferencia biskupov v Prahe 15. júna 1949 bola prerušená bezpečnostnými orgánmi. Obsadili aj arcibiskupský úrad a arcibiskupská rezidencia bola daná pod dozor, takže osobná sloboda predsedu biskupskej konferencie bola hatená. Taktiež v posledných dňoch do ostatných biskupských úradov boli dosadení štátni zmocnenci, ktorí kontrolovali všetky listy, takže veriaci sa ani v najdôvernejších veciach svedomia nemohli priamo obrátiť na svojho biskupa. Je očividné, že tieto opatrenia rušia slobodu ústavou zaručených práv a mnohých platných zákonov.
       Napätá atmosféra ťažko vplývala na celú Gréckokatolícku cirkev v čele s jej biskupmi P. P. Gojdičom a V. Hopkom. V novinách, v rozhlase sa začali otvorené útoky na Gréckokatolícku cirkev a oboch jej biskupov, ktorí vraj "spolu s Vatikánom sa snažia rozvrátiť ľudovodemokratické zriadenie v ČSR." Zo všetkých strán sa sypali na príkaz nepriateľsky naladenej vlády klamstvá, ohováranie a očerňovanie Gréckokatolíckej cirkvi. Nakoniec už bolo každému jasné, že je to naplánovaná akcia zameraná na jej likvidáciu.
       Dňa 22. februára 1949 krátko pred polnocou bezpečnosť prepadla Kláštor otcov baziliánov v Prešove a otcov, ktorí boli doma, Mariána Potaša a Jozefa Homičku, ako aj novicov uväznili. O vtedajšej situácii referuje biskup Gojdič prezidentovi republiky listom zo dňa 8. marca 1949. V ňom prosí o zakročenie prezidenta v tom zmysle, aby "podobné postupovania ZNB sa neopakovali, lebo to je nielen pre nás veľmi bolestným a neslúži to vôbec ani štátu na slávu, ani na osoh, lebo to dáva len všelijaké príčiny na zbytočné mnohé reči a kritiky..."
       Onedlho, v júli vzali do väzby asi 30 sestier služobníc a ďalších šesť sestier baziliánok. Keď sa vyšetrovaním na bezpečnosti zistilo, že pre súdnu obžalobu zaistených rehoľných osôb nie sú žiadne dôvody, formálne ich prepustili na slobodu a odviezli do tábora nútenej práce v Novákoch na prevýchovu. Niektoré sestry, ktoré nemali naše štátne občianstvo, odviezli pod eskortou do Poľska.
       Spočiatku mala u nás mať akcia na prestup do pravoslávia ráz dobrovoľnosti. Formálne stačilo podať žiadosť o zaregistrovanie prestupu. Záujem bol takmer nulový. Organizátori akcie sa naviac dopustili taktickej chyby, keď nechali za seba jednať úrady. Tie kládli žiadateľom o prestup množstvo otázok, akoby boli na výsluchu. V skutočnosti to výsluch bol, lebo otázky kládli väčšinou príslušníci rôznych zložiek ministerstva vnútra. Pravoslávni si vymohli v tejto veci nápravu, ale k masovým prestupom ani potom nedochádzalo.
       K tomu sa vyjadril aj L. Holdoš, bývalý povereník pre veci cirkevné na Slovensku, ktorý bol o všetkom dobre informovaný a uvádza, že ho v roku 1949 vyhľadali predstavitelia Pravoslávnej cirkvi v Československu a informovali ho, že "práve tak ako na druhej strane Karpát i tu pravoslávni získavajú k prestupu príslušníkov Gréckokatolíckej cirkvi". Postup bol v tej dobe, kedy sa náboženská príslušnosť evidovala na úradoch taký, že bolo potrebné podať si formálne žiadosť na ONV, aby mohol byť prestup zaregistrovaný. Verejná správa kládla žiadateľovi celý rad otázok, a to i cestou ZNB, takže mal dojem, akoby bol vyšetrovaný, preto svoju žiadosť radšej odvolal. Pravoslávni predstavitelia žiadali L. Holdoša jedine o to, aby zakročil proti takýmto praktikám, a aby sa nikomu nekládli prekážky pri prestupe do Pravoslávnej cirkvi.
       Za tejto situácie biskupstvo muselo hľadať iné formy a prostriedky komunikácie s kňazmi a veriacimi. Informovať o aktuálnych cirkevno-politických otázkach. Kľúčovú úlohu v tomto smere plnili pastierske listy biskupa dopravované kuriérnou cestou a priame kontakty s dekanmi a kňazmi. Keď už bolo jasné, že sa schyľuje k tzv. Návratovej akcii, biskup Gojdič 31. augusta 1949, zhodou okolností v ten istý deň, keď cirkevná komisia ÚV KSČ odporúčala Pravoslávnej cirkvi zamerať svoju činnosť na východné Slovensko a získať základňu medzi uniatmi, vydal pastiersky list. Hovorilo sa v ňom o tom, že sa objavili rôzni agitátori, ktorí sľubmi a hrozbami chcú odtrhnúť ľudí od Gréckokatolíckej cirkvi. List apeloval na veriacich, aby zostali verní svojej viere, pripomenul im správanie kresťanov v prvých troch storočiach a končil so slovami: "Zostáva nám len jedno: žiť podľa viery v mieri a šťastí, alebo zomrieť, lebo večné šťastie je hodné každej obety, inej cesty nemáme. "

    6. Právne normy pred rokom 1950
       Vrcholom prípravného obdobia na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi v ČSR sa stal najviac rok 1949. Štát začal obmedzovať slobodu cirkvi. Prvý verejný zákon, ktorý nebol vôbec priaznivý pre cirkev bol zo dňa 14.októbra 1949, ktorým sa zriadil Štátny úrad pre veci cirkevné (ďalej už len ŠÚC) na čele s A. Čepičkom ( na Slovensku Slovenský úrad pre veci cirkevné na čele s G. Husákom). Tento zákon v 2§ zdôrazňoval všeobecné poslanie ŠÚC, keď hovorí o úlohe, ktorou je dbať na to, aby sa cirkevný náboženský život vyvíjal v súlade s ústavou a zásadami ľudovo demokratického zriadenia, a zaistiť tak pre každého ústavou zaručené právo slobody vyznania, založené na zásadách náboženskej znášanlivosti a rovnoprávnosti všetkých vyznaní.3§ ruší všetky úrady, ktoré do tej doby vykonávali pôsobnosť vo veciach cirkevných a náboženských. Pôsobnosť prechádza na SÚC. 25.októbra 1949 bolo uverejnené v zbierke zákona vládne nariadenie č. 228/1949 Zb. o pôsobnosti a organizácii SÚC. V tomto vládnom nariadení sa hneď v 2§ ruší sloboda spomenutá v 2§ č. 217/1949 Zb. Keď si priblížime tento paragraf bližšie spoznáme aké široké pole pôsobnosti mala v cirkvi štátna moc.
       §2
       Do pôsobnosti Štátneho úradu pre veci cirkevné spadá prevážne:
       a) normotvorná, riadiaca a dozorná činnosť vo všetkých cirkevných a náboženských veciach
       b) správne veci cirkví, náboženských spoločností, ich zložiek, komunít, ústavov, nadácií, kostolov, obročí, fondov, reholí a kláštorov, ako aj ich veci hospodárske a finančné (majetkoprávne konanie, veci stavebné, správa cirkevných fondov a nadácií a pod.),
       c) ochrana cirkevných pamiatok,
       d) veci rozpočtové, úverové a plánovacie v cirkevnom a náboženskom obore bez ujmy pôsobnosti Štátneho úradu plánovacieho,
       e) osobné a platové veci duchovných, učiteľov a zamestnancov bohosloveckých fakúlt, učilíšť, a seminárov, ako aj učiteľov náboženstva,
       f) úprava vyučovania náboženstva, schvaľovanie učebných osnov, učebníc a pomôcok, vrchný dozor na vyučovaní náboženstva i na cirkevnom učilišti každého druhu v dohode s ministerstvom školstva, vedy a umenia,
       g) odborné posudzovanie cirkevného a náboženského spravodajstva a publikácií,
       h) vydávanie úradného vestníka pre duchovných, vydávanie informačných správ a publikácii,
       i) veci náboženských spolkov a organizácii bez ujmy pôsobnosti ministerstva vnútra,
       j) veci charitatívnej činnosti cirkvi a náboženských spoločností,
       k) starostlivosť o to, aby sa náboženský život vyvíjal v súlade s ústavou,
       l) sledovanie rozvoja cirkevných a náboženských medzinárodných stykov.
       Na obmedzovanie a kontrolovanie bol vydaný rad noriem týkajúcich sa hospodárskeho zabezpečenia niektorých cirkví štátom.
       Šlo o tieto vládne nariadenia:
    č.219/1949 Zb., pojednávalo o Rímskokatolíckej cirkvi
    č.220/1949 Zb., pojednávalo o Československej cirkvi
    č.221/1949 Zb., pojednávalo o Evanjelickej cirkvi
    č.222/1949 Zb., pojednávalo o Pravoslávnej cirkvi
       Všetky boli prijaté dňa 18.októbra 1949, obsahovo vrátane paragrafovania sú zhodné. Medzi týmito nariadeniami jednoznačne chýba to, ktoré by sa týkalo Gréckokatolíckej cirkvi. Je len čudné, že Pravoslávna cirkev, ktorá mala do 10 tisíc veriacich mala takéto nariadenie a Gréckokatolícka cirkev so svojimi skoro 300 tisícami veriacimi takéto nariadenie nevlastnila. To je len potvrdenie, že už bolo rozhodnuté.
       V spomínaných vládnych nariadeniach pre jednotlivé cirkvi išlo o riadenie týchto cirkví, keď ich podstatou bolo:
         - zriaďovanie duchovných miest so štátnym súhlasom
         - výkon duchovnej činnosti iba so štátnym súhlasom
         - sľub vernosti republike
         - náležitosti duchovných
       Všetky tieto normy boli odvodené zo zákona č.218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom zo dňa 14. októbra 1949. Tento zákon bol doslova oslabením cirkví a ovládnutím štátom. V §2 sa hovorí o tom, že štátny súhlas sa môže udeliť iba duchovným, ktorí sú československými štátnymi občanmi, sú štátne spoľahliví a bezúhonní a spĺňajú aj inak všeobecné podmienky na prijatie do štátnej služby. Miera spoľahlivosti mala štyri kategórie:
         1. kategória - kňaz celkom spoľahlivý
         2. Kategória - kňaz s kladným postojom k zriadeniu, ale kolísajúci
         3. kategória - kňaz vystupujúci nepoliticky
         4. kategória - kňaz reakčný
       Potvrdzuje to ešte aj §7, keď hovorí:
    Pôsobenie a ustanovenie duchovných
       bod 1) Duchovnú (kazateľskú a pod.) činnosť v cirkvách a náboženských spoločnostiach môžu vyvíjať iba osoby, ktoré majú na to štátny súhlas, a ktoré vykonajú sľub. Znenie sľubu ustanoví vláda nariadením.
       bod 2) Každé ustanovenie (voľba, menovanie) týchto osôb si vyžaduje predchádzajúci súhlas štátu.
       bod 3) Uprázdnené miesta sa majú obsadiť najviac do 30 dní. Ak by sa tak nestalo, môže štát urobiť potrebné opatrenia na zaistenie riadneho chodu duchovnej správy, cirkevnej administratívy alebo výchovy duchovných.
       Do mozaiky našej skladačky, pôsobenia štátu v cirkvi, sa nám ako kamienok vkladajú aj §10 a §11.
       §10
       bod 1) Štát dozerá na majetok cirkvi a náboženských spoločností.
       bod 2) Zástupcovia cirkvi a náboženských spoločností a správcovia cirkevného majetku zostavia súpis všetkého hnuteľného i nehnuteľného majetku a majetkových práv cirkví a náboženských spoločností, ich zložiek, komunít, ústavov, nadácii, kostolov a fondov a predloží ho do troch mesiacov od začiatku účinnosti tohto zákona Štátnemu úradu pre veci cirkevné. Podrobnosti stanoví Štátny úrad pre veci cirkevné.

    7. Likvidácia - Malý a Veľký sobor

    7.1 Malý sobor - Vyšné Ružbachy, 24. apríl 1950

       Malý sobor mal za úlohu získať skupinu gréckokatolíkov, ktorí by súhlasili z pravoslavizovaním. Podľa Michala Fedora pravoslávna cirkev vo Vyšných Ružbachoch nevystupovala. Vyplývalo to z charakteru podujatia, keďže nevystupovala ani v Rumunsku ani na Ukrajine. Vo Vyšných Ružbachoch malo ísť iba o menšiu skupinu gréckokatolíckych kňazov, ktorí mali s "návratom" na pravoslávie súhlasiť, exponovať sa zaň a vydať manifest. Väčšiu časť týchto duchovných mali tvoriť tí, ktorí sa predbežne ukazovali ako poddajní. Tí však nemohli byť autoritou medzi ostatnými, preto boli dovezení aj kňazi s dobrou povesťou. Rátalo sa aj s psychologickým nátlakom. Voľba Vyšných Ružbách nebola náhodná, lebo toto miesto bolo bez gréckokatolíckeho zázemia.
       Schôdzku viedol Ivan Rohaľ - Iľkiv. On a tí, ktorí stáli za ním, si boli sebou takí istí, že text rezolúcie z tohoto "Malého soboru" i manifest mali dopredu pripravený. Kňazi však nesplnili ani jeden predpoklad, ktorý organizátori od nich očákávali. Jednoznačnú požiadavku pravoslavizovať jednohlasne odmietli. Proti prestupu sa postavili nielen kňazi, ale aj veriaci. Tí výrečným spôsobom prejavili svoju solidárnosť so svojimi kňazmi. Tak sa Malý sobor skončil úplným fiaskom. Organizátori likvidačnej akcie sa takto ocitli v nepríjemnej situácii. Príprava „Veľkého soboru" bola v plnom prúde. A štyri dni pred ním sa ukázalo, že hlavný predpoklad, Malý sobor, nie je splnený.

    7.2. Veľký sobor - Prešov, 28. apríl 1950
       Dňa 28. apríla 1950 sa V Čiernom Orle v Prešove uskutočnil Prešovský sobor. Tejto otázke sa veľmi venovať nebudeme. Je to už zdokumentované vo viacerých knihách, a preto sa iba pozrieme na tvrdenia mnohých historikov.
       Na úvod si pripomenieme, aký počet duchovných malo Prešovské gréckokatolícke biskupstvo a pripojená Gréckokatolícka mukačevská Apoštolská administratúra na Slovensku v roku 1950 pred Prešovským soborom:
       a, diecézneho biskupa P. Pavla Gojdiča
       b, pomocného biskupa ThDr. Vasiľa Hopku
       c, generálneho vikára Apoštolskej administratúry o. Antona Tinka
       d, 328 kňazov
       Na sobore sa zúčastnilo 820 delegátov a 100 kňazov, ale k týmto počtom sa vrátime neskôr. Hlavným bodom rokovania bolo prijatie uznesenia, v ktorom bol návrat Gréckokatolíckej cirkvi do lona "pradedovskej" Pravoslávnej cirkvi. Teraz sa môžeme zahľadieť do prijatého manifestu, v ktorom podľa mojej osobnej mienky nešlo len o gréckokatolíkov, ale o celú Katolícku cirkev, keď v jednom bode prijatého manifestu čítame: "Opúšťame Úniu preto, lebo Vatikán je ten, ktorý rozdeľuje svet na východ a západ. Jemu sú bližšie západné štáty - Španielsko, Francúzsko, Amerika a ich svetské bohatstvo, ako národy slovanské, ktoré po dlhom utrpení a proti nepriazni Ríma sa dopracovali vlastnými silami konečne slobodného života. Rím rozdeľuje svet, ale naše snahy o obrodenie kresťanstva a celého ľudstva nevylučujú nikoho. Nevieme s istotou, či táto "obroda" nemala korene aj v ostatných štátoch, keď sa vyjadruje pre celé ľudstvo a podobná situácia sa odohrala aj v susedných štátoch.
       Táto obroda kresťanstva by podľa Kristovho učenia nemohla vyzerať tak, ako sa praktizovala v päťdesiatych rokoch vo východnej Európe.
       Ďalší bod manifestu hovorí: "Opúšťame Úniu preto, aby sme prehĺbili náš náboženský život v zmysle skutočných zásad Kristovho učenia a vrátili sa k pravoslávnemu, nefalšovanému životu kresťana."
       Každý veriaci človek si všimne, že toto tvrdenie má ďaleko od nefalšovaného života. V Manifeste (s podtitulom gréckokatolíckych duchovných a veriacich) sa ešte píše: „Od polovice 17. storočia, keď bola Pravoslávna cirkev násilne pripojená Úniou k Vatikánu, žilo v prostom ľude hnutie za návrat k pravosláviu. Boli to hlavne politické momenty rakúsko - uhorských feudálov a neskôr protisovietských mocipánov za prvej ČSR, ktoré stále znemožňovali, často veľmi drastickými opatreniami svetských orgánov, tento návrat. Až dnes, keď naša ľudovodemokratická ústava zaručuje veriacim všetkých náboženstiev úplnu náboženskú slobodu vyznania, gréckokatolícki veriaci uskutočňujú svoje dávne túžby." Skutočnosť však bola taká - ľahko overiteľná ako zákonmi Rakúsko - Uhorska tak aj zákonmi prvej ČSR. Každý mal právo vystúpiť z akejkoľvek Cirkvi a vstúpiť do inej Cirkvi, alebo ostať mimo Cirkvi - bez vyznania.
       Bola by tu na mieste otázka, či 820 delegátov, z ktorých nebola ani väčšina gréckokatolíkov, môže vykonať hromadný prestup celej Cirkvi s približne 300 000 veriacimi. Kde sa prejavila ľudovodemokratická ústava s úplne náboženskou slobodou? Môžeme s čistým srdcom konštatovať, že Manifest prijatý na sobore dňa 28. apríla 1950 bol len čistým očierňovaním Katolíckej cirkvi, aby tak bolo po vôli štátu a ZSSR, ktorí boli hákliví na západné štáty. Najviac je zaraziteľný fakt, že sa tam objavujú aj apelácie na Ježiša Krista, v ktorého mene to vraj robia. Každý, kto čítava Sv. Písmo, okamžite zamietne túto skutočnosť. Príkladom zo Sv. Písma by sme mohli vyvrátiť slová z Manifestu, ktoré sa týkajú uskutočňovania pravoslávia podľa Kristových zásad. V Svätom písme nájdeme výrok, ktorým Kristus usmerňuje správanie veriacich, keď hovorí: "Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia." Túto lásku v Manifeste nevidíme. Skôr tam nájdeme nenávisť a pýchu.
       Keďže sa hovorilo o Sobore gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich pozrime sa, koľko kňazov a delegátov bolo účastných v Čiernom Orle. Nakoľko sa nerobila prezentácia, jednotliví historici sa rozchádzajú v počtoch. Ani jeden však nehovorí o počte väčšom ako 100 gréckokatolíckych kňazov. Najviac spomínané počty sú: 100, 43, 73. Nedá sa to určiť presne aj kvôli tomu, že kňazi odchádzali už na začiatku Soboru, ďalšia skupina odišla už po prečítaní návrhu, lebo nevedeli, o čom sa bude rokovať alebo s akciou nesúhlasili. Počet 43 sa zdá byť najpraktickejší, lebo v ten istý deň, večer sa konala vo Vyšných Ružbachoch porada kňazov s exarchom, na ktorej sa zúčastnilo len 43 kňazov.
       Zo strany delegátov sú počty tiež nepresné. Manifest uvádza, že prítomných bolo 820 delegátov. Autor diela "Štát a cirkev v Československu 1948 - 1953" udáva počet okolo 620. Václav Vaško v diele "Neumlčená" spomína 720 delegátov. Svetlo pravoslávia č. 7 - 8 1950, na 67. str. uvádza 378 delegátov. Kde potom môžeme hľadať pravdivé počty, keď ich nemali jasné ani autori Soboru?
       Aby sa toto podujatie mohlo nazývať Soborom, zaväzujúcim rokovaním, muselo by mať tieto časti: registrácia delegátov, voľba funkcionárov, ustanovenie spôsobu rozhodovania, prejav, diskusia, návrh na závery, prijatie návrhu, delegáti mali predložiť výsledky na ratifikovanie delegujúcim. Ani jedna z týchto požiadaviek nebola splnená. Toto podujatie nezrealizovalo najmenej štyri body, ktoré "Sobor" či rokovanie realizovať musí: nezistila sa totožnosť účastníkov (pričom sú doklady o tom, že to neboli gréckokatolíci, tým menej delegáti celej gréckokatolíckej cirkvi), nerokovalo sa slobodne, návrhy na uznesenie a na manifest neboli účastníkom na prijatie ani len predložené. Pritom je namieste poznamenať, že podujatie stráca charakter "Soboru" - rokovania už vtedy, keď jeden bod je nesplnený. Udalosť z 28. apríla 1950 v Prešove ani "soborom" ani rokovaním nebola. Z toho vyplýva, že sa nerealizovalo ani to, čo sa jej ako "soboru" - rokovaniu pripisuje: teda gréckokatolíci svoju spätosť so Svätou Stolicou neprerušili, pravoslávie neprijali a nepožiadali ani o prijatie pod moskovskú jurisdikciu.
       Tento proces likvidácie môžeme zhrnúť aj podľa listu Ladislava Holdoša, niekdajšieho povereníka pre veci cirkevné, ktorý priamo riadil akciu P, poznal jej zákulisie a niesol zodpovednosť. List je z roku 1968, v ktorom stručne zhrnul Prešovský sobor, keď píše:
       1.Tzv. Akciu návratu gréckokatolíkov na pravoslávie pripravovala tzv. Ústredná komisia návratovej akcie pri Ukrajinskej národnej rade v Prešove opierajúc sa o okresné a miestne národné výbory, ktoré mali byť zložené výlučne z osôb gréckokatolíckeho vierovyznania. Po tzv. "Prešovskom sobore" týchto delegátov v apríli 1950 pri realizovaní jeho uznesenia štátna vrchnosť, t. j. vtedajší Slovenský úrad pre veci cirkevné, prestal brať na vedomie gréckokatolícku cirkev a považoval automaticky všetkých gréckokatolíkov za členov pravoslávnej cirkvi, pokiaľ administratívnym spôsobom z Pravoslávnej cirkvi nevystúpili.
       2.Vtedajší minister - predseda Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe Zdenek Fierlinger neuznával zásadu, podľa ktorej "Prešovský sobor" v počte 820 delegátov, by bol oprávnený vysloviť sa menom všetkých kňazov a veriacich gréckokatolíckej cirkvi za jej zrušenie a návrat na pravoslávie.

2