č. 18 / 2018
22.10.-18.11.2018

    Posledná vôľa Alexandra Veľkého

    Na smrteľnej posteli si Alexander Veľký zavolal svoju armádu a generálov, aby im prezradil svoje posledné tri priania:

    · Prvé: Keď zomriem, nech moju truhlu nesú najlepší lekári.

    · Druhé: Celé moje nahromadené bohatstvo - peniaze, zlato, drahé kamene - nech je rozsypané pozdĺž cesty k cintorínu.

    · Tretie: Moje ruky nech sú voľné a nech visia z rakvy tak, aby ich všetci videli.

    Jeden z jeho generálov, ktorého toto nezvyčajné posledné prianie prekvapilo, požiadal Alexandra Veľkého o vysvetlenie. A on mu povedal:

    „Chcem, aby moju truhlu niesli najlepší lekári na dôkaz toho, že až príde čas pozrieť sa smrti do očí, tak ani tí najlepší lekári na svete nemajú tú moc uzdravovať...

    Chcem, aby bola cesta, ktorá vedie k cintorínu, obsypaná mojimi pokladmi, nech každý vidí, že materiálne bohatstvo získané na zemi aj na zemi zostane...

    Chcem, aby sa mi - keď ma ponesú - kývali ruky voľne vo vetre, a to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s holými rukami a s holými rukami ho aj opúšťame a že ten najcennejší poklad zo všetkého sme si už vyčerpali - je ním ČAS.“

    Do hrobu si nevezmeme žiadne materiálne bohatstvo. ČAS je naším najcennejším pokladom, pretože je obmedzený. Vieme si nazhromažďovať mnoho materiálneho bohatstva, ale nedokážeme si vyprodukovať viac času.

    Takže keď sa rozhodneme venovať niekomu svoj čas, darovali sme mu vlastne časť svojho života, ktorú si už nikdy nemôžeme vziať späť. Náš čas je náš život!

    Najlepší darček, aký môžete dať svojej rodine a priateľom, je váš čas.

    Keď vám Boh dá dostatok času, podeľte sa oň so všetkými, ktorých máte radi.

    Oriešky

    Prišla jeseň. Obdobie, ktoré je pre mnohých obdobím depresií, pochmúrna, sychravá a veterná. Obdobie, keď pri pohľade na ľudí oblečených v tmavých farbách, sa dá len ťažko hovoriť o “báječnom živote”. V jeden taký jesenný deň sa vybral otec so synom na prechádzku. Vlastne išiel syn, ktorý po dlhom prehováraní nakoniec svojho otca presvedčil, že práve toto obdobie je úplne dokonalé na to, aby si užili krásne chvíle a plno zábavy. Otec videl von iba upršané počasie vhodné akurát na chrípku, vietor, ktorý spôsobuje prievan do ucha a vie parádne ofúknuť kríže. Videl mláky, po ktorých keď prejde auto, tak celý váš outfit je v keli. Všade plno lístia, ktoré treba pohrabať a odpratať a vo vzduchu plno dymu, ktorý robia záhradkári po zbere všetkej úrody. Jednoducho, katastrofa! Syn, úplne obyčajné chlapča, však vo všetkom tom, čo jeseň priniesla, videl čosi úžasné. Videl nádheru a zážitky, ktoré sa dajú zažiť iba v jeseni. V upršanom počasí videl neodolateľné mláky, ktoré ho priam “volajú”, aby do nich skočil. Ideálne dvomi nohami naraz a v prítomnosti druhej osoby, ktorá po ukážkovom skoku “pení od zlosti”, a to spôsobuje chlapčaťu neuveriteľnú radosť. Vietor, čím silnejší, tým lepší, spôsobuje to, že chlapča sa dokáže pozerať do neba s úsmevom na tvári, ako krásne a vysoko bude šarkan lietať. Oči mu priam žiaria pri takej predstave, a keď drží šarkana v ruke, pohľad naň je na nezaplatenie. Na lístie, podľa neho krásne sfarbené, voňavé a mäkké, sa pozerá ako na budúcu trampolínu. Veď, keď si spraví kopu z lístia a hodí sa do nej na chrbát a rukami kýve ako anjel, cíti sa, akoby lietal. Dym, pre ktorý často do diaľky nevidno, je zas nenahraditeľná pomôcka pri skrývačke. Čím väčší dym a hmla, tým lepšia skrýša. To iba maminky nevidia v dyme nič úžasné, lebo riešia očmudené prádlo, problém pri vetraní a zapáchajúce vlasy a odev. Viete načo sa syn ešte teší v jeseni? Na jabĺčka, hrušky i hrozno priamo zo stromu či konárika a tiež na oriešky. Čím viac vietor fúka, tým viac dobrôt padne na zem. Stačí, ak si vo veternom a zlom počasí zoberieme košík na dobroty a pozbierame si ich.

    Keď je v našich životoch veterno, sychravo a plno dymu, keď náš život nám nepríde ani zďaleka ako báječný, je to možno preto, že sa pozeráme na svet očami “dospelého”, očami zahundraného rodiča, ktorý nie je schopný vidieť v tom, čo sa deje, nič krásne, výnimočné, vhodné. Nič v živote nie je zlé, je to iba niečo, čo je iné ako naše plány, naše predstavy. Je to naša neschopnosť prijímať všetko a žiť v pohode v “každom počasí”. Prečo vo vetre nevidíme to, ako veľa orieškov spadne na zem? Prečo nám gaštany pod lístím pripomínajú, ako nás bude bolieť výron, keď sa na ňom šmykneme a nie zábavnú postavičku zo zápaliek a lesklých darov z neba?

    Keď je v tvojom živote “nanič počasie”, skloň sa a skús nájsť oriešok. Veď Boh nás aj v “nečase” chce obdarovať a požehnávať. Je iba na nás, či uvidíme iba vietor a nečas, alebo si kľakneme a príjmeme niekedy aj tvrdé oriešky. Pozerajme sa na život ako syn, ktorý sa teší a ďakuje za všetko. Boh nedáva “zlé počasie”, Boh dáva práve vtedy, keď je zlé počasie, oriešky.

    Bože, daj mi vidieť v daždi, hmle, dyme a vetre, v zlom jesennom počasí, tvoje dobré oriešky!

    „V čase zármutku nezanedbávaj svoje modlitby. Zlý nepriateľ sa pokúsi zmiasť ťa, aby si ich zanedbával. Naopak, modli sa ešte viac ako inokedy a uvidíš, ako rýchlo ti Pán príde na pomoc. Kto sa modlí, nezotrvá dlho v hriechu. Pretože buď zanechá modlitbu, alebo hriech, lebo modlitba a hriech nemôžu existovať vedľa seba.“ - sv. Tereza z Avily

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!