č. 9 / 2018
23.4.-6.5.2018

    Stroskotanec

    Po hroznej búrke sa úbohý stroskotanec dostal na breh malého pustého ostrovčeka. Pevne sa držal chatrného zvyšku člna, na ktorom sa plavil. Ostrovček bol o málo viac ako nevľúdny nehostinný útes. Úbožiak sa začal modliť. Prosil Boha, aby ho zachránil. Každý deň vyzeral, či sa na obzore neobjaví nejaká pomoc. Ale pomoc neprichádzala.

    Po niekoľkých dňoch sa tu zabýval. Horko-tažko sa mu podarilo vyrobiť nejaký nástroj, aby mohol aspoň niečo uloviť a obrobiť kúsok zeme. Založiť si oheň a postaviť chatrč proti vetru a búrkam ho stálo veľa námahy.

    A tak uplynulo niekoľko mesiacov. Stále sa modlil, ale nijaká loď sa na obzore neukazovala.

    Jedného dňa sa od ohňa chytili trstinové steny stroskotancovej chalupy a všetko zhorelo. Hustý dym stúpal do výšky a z niekoľkomesačného úsilia ostalo iba trochu popola. Stroskotanec, ktorému sa nepodarilo zachrániť skoro nič, sa s plačom zrútil na zem. „Prečo, Pane? Prečo ma postihlo aj toto?“

    O niekoľko hodín zakotvila pri ostrovčeku veľká loď. Prišli poňho na záchrannom člne. „Ako ste zistili, že som tu?“ pýtal sa stroskotanec, ktorý tomu nemohol uveriť.

    „Zbadali sme stúpajúci dym…“

    Spravodlivý Boh?

    Mocný kráľ povedal raz starému kňazovi: „Hovoríš, že človek, ktorý sto rokov páchal zlo pred smrťou a poprosí Boha o odpustenie, sa znova narodí v nebi, ale ak niekto spácha iba jeden zločin a neoľutuje ho, skončí v pekle. Je to spravodlivé? Sto zločinov je ľahších ako jeden?“ Starý kňaz na to kráľovi povedal: „Keď vezmem takýto malý kamienok a položím ho na hladinu jazera, potopí sa, alebo ostane na hladine?“ „Potopí sa,“ povedal kráľ.

    „A keď zoberiem sto veľkých kameňov a vložím ich do člna a postrčím ho do stredu jazera, potopia sa, alebo ostanú na hladine?“ „Ostanú na hladine.“ „Tak teda sto kameňov s člnom je ľahších ako jeden kamienok?“

    Kráľ nevedel, čo má na to povedať. A tak mu to starý kňaz vysvetlil: „Kráľ, tak je to aj s ľuďmi. Človek, aj keď mnoho zhreší a v ľútosti sa obracia na Boha, nespadne do pekla. Kým človek, ktorý sa prehreší čo len jeden raz a neprosí o Božie milosrdenstvo, bude zatratený.

    Modlitba Otče náš... (premlieť, alebo precítiť!)

    Je len málo ľudí, ktorí sa snažia uvedomiť si, čo vlastne chcú, keď vyslovujú modlitbu "Otčenáš". Ešte menej je tých, ktorí skutočne vedia, čo je zmyslom viet, ktoré pritom odriekavajú. Odriekavanie je asi jediné správne označenie úkonu, ktoré väčšina nazýva modlením. Mnohí ľudia síce sami seba berú vážne, ale iní ich ani pri najlepšej vôli vážne brať nemôžu. Kto je skutočne úprimný, musí si priznať, že nielen Otčenáš, ale celý svoj život prežil rovnakým spôsobom - povrchne, a že hlbokej myšlienky schopný nie je, ani nebol.

    Práve začiatok tejto modlitby je už odjakživa precítený nesprávne, a to rozličnými spôsobmi. Ľudia, ktorí sa snažia brať túto modlitbu vážne, teda pristupovať k nej s istým dobrým úmyslom, cítia v sebe po prvých slovách istý pocit bezpečia a duševného upokojenia, ktorý u nich prevláda ešte i niekoľko sekúnd po modlení. To vysvetľuje dve veci: po prvé, že modliaci sa vydrží zachovať si vážnosť len počas prvých slov, ktoré v ňom vyvolajú tento pocit; a po druhé, práve vyvolanie tohto pocitu potvrdzuje, ako veľmi je vzdialený od pochopenia toho, čo hovorí! Ak by pochopil správny zmysel a pravý význam slov, museli by v ňom vyvolať celkom iné cítenie, než pocit príjemného bezpečia.

    Namyslenejší ľudia vidia v slove "Otec" potvrdenie toho, že pochádzajú priamo od Boha, a že sa teda pri správnom vývoji sami napokon stanú božskými; avšak už teraz bezpodmienečne nosia v sebe božské. A takýchto omylov je medzi ľuďmi, čo sa týka tejto vety, ešte veľa.

    Väčšina však prvú vetu v modlitbe považuje jednoducho za oslovenie, zvolanie, o ktorom ani nie je potrebné premýšľať. A podľa toho sa aj bezmyšlienkovite odriekava, hoci práve v tomto zvolaní by mala byť obsiahnutá celá vrúcnosť, akej ľudská duša vôbec môže byť schopná.

    Prvá veta modlitby má vyjadrovať niečo úplne iné, než je zaužívané. Syn Boží vložil do slov zároveň aj vysvetlenie, akým spôsobom má ľudská duša prikročiť k modlitbe, ako smie a musí predstúpiť pred svojho Boha, ak má byť jej modlitba vypočutá. Hovorí presne, aký má byť stav čistého citu v tom okamihu, keď chce svoju prosbu položiť k stupňom Božieho trónu. Tak sa celá modlitba delí na tri časti. Prvá časť je odovzdaním sa, zverením sa duše svojmu Bohu. Otvorí sa, obrazne povedané, rozprestrie sa pred ním, a skôr, než príde so svojou prosbou, predloží najskôr dôkaz svojho vlastného čistého chcenia.

    Syn Boží tým chce jasne ukázať, aké cítenie smie tvoriť základ pre priblíženie sa k Bohu! Preto to znie ako veľký, posvätný sľub, ak na začiatku stoja slová: „OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH!“

    Pamätajte, že modlitba nie je to isté, čo prosba! Inak by totiž neexistovala ďakovná modlitba, ktorá by neobsahovala prosbu. Modliť sa neznamená prosiť. Už v tom bol "Otčenáš" doposiaľ nesprávne ponímaný; vďaka neblahému zvyku človeka nepredstupovať pred Boha nikdy, ak od neho zároveň niečo neočakáva, či dokonca nepožaduje. A človek pri modlitbe skutočne vždy niečo očakáva, to nemôže poprieť! Aj keď je to čo i len hmlistý pocit, že sa mu raz dostane miesta v nebi.

    Žiaľ, človek nepozná tú jasavú vďaku v radostnom vychutnávaní vedomého bytia, ktoré mu Boh poskytol, zároveň požadujúc a právom očakávajúc ľudské spolupôsobenie vo veľkom stvorení v prospech svojho okolia. A človek ani len netuší, že práve to v sebe skrýva jeho skutočné blaho, pokrok i vzostup. Na takomto Bohom chcenom základe spočíva modlitba "Otčenáš"! Ináč by ju Syn Boží, ktorý chcel len blaho ľudí spočívajúce v správnom plnení Božej vôle, nemohol dať.

    Otčenáš teda vonkoncom nie je modlitbou prosebnou, ale veľkým, všeobsiahlym sľubom človeka, ktorý sa kladie Bohu k nohám. Ježiš ju dal svojim učeníkom, ktorí boli vtedy pripravení žiť v čistom uctievaní Boha, svojím životom Mu slúžiť a v tejto službe ctiť a plniť Jeho svätú vôľu.

    Človek by si mal dobre rozmyslieť, či sa vôbec smie odvážiť túto modlitbu používať a vyslovovať ju, mal by sa vážne skúmať, či sa azda v jej používaní nepokúša svojho Boha oklamať! Úvodné vety dôrazne napomínajú, že každý jednotlivec sa má skúmať, či je skutočne taký, ako v modlitbe hovorí a či predstupuje pred Boží trón bez faloše!

    Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, potom Vás povedú pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k nemu, ak ich duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Ak však neprežijete tieto vety, nemôže tam dôjsť ani žiadna z vašich prosieb. Má to byť pokorné, a predsa radostné zvolanie, keď sa odvážite povedať: "Otče náš, ktorý si na nebesiach!"

    V tomto zvolaní spočíva vaše úprimné ubezpečenie "Tebe, Bože, dávam všetky otcovské práva nado mnou a chcem sa im s úprimnou pokorou detsky podrobiť! Tým tiež uznávam Tvoju všemúdrosť, Bože, vo všetkom, čo prináša Tvoje určenie a prosím, aby si so mnou zaobchádzal tak, ako zaobchádza otec so svojimi deťmi. Tu som, Pane, aby som Ťa počúval a aby som Ti bol detsky poslušný!"

    Druhá veta „POSVÄŤ SA MENO TVOJE!“ je uistením modliacej sa duše, aké vážne je pre ňu všetko, o čom sa odvažuje hovoriť Bohu, že pri každom slove a myšlienke je plná citu, a že Božie meno nezneužíva svojou povrchnosťou. Pretože meno Božie jej je na to príliš sväté!

    Uvedomte si, vy, ktorí sa modlíte, čo tým sľubujete! Ak chcete byť voči sebe celkom úprimní, potom musíte uznať, že ste doteraz v tomto klamali Bohu do tváre; pretože pri modlitbe ste neboli nikdy takí vážni, ako to Syn Boží týmito slovami stanovil za predpoklad a podmienku!

    Tretia veta „PRÍĎ KRÁĽOVSTVO TVOJE!“ opäť nie je žiadnou prosbou, ale len ďalším sľubom! Je to prejav odhodlania ľudskej duše k tomu, že sa pričiní, aby na zemi bolo tak, ako v Božom kráľovstve! Preto slová "Príď kráľovstvo Tvoje!" znamenajú: my, ľudia, chceme tu na zemi pôsobiť a zachvievať sa tak, aby sa Tvoja dokonalá ríša mohla rozprestierať až sem, aby všetko žilo v Tvojej svätej vôli, aby sme dokonale plnili Tvoje zákony stvorenia; aby sa dialo tak, ako sa deje v Tvojom kráľovstve duchovnej ríše, kde sídlia zrelí duchovia, oslobodení od všetkej viny, žijúci len v službe Bohu. Pretože dobro vzniká len bezvýhradným plnením Božej vôle; vďaka dokonalosti, ktorá v nej spočíva. Je to teda ubezpečenie, že človek chce byť takým, aby sa aj zem prostredníctvom ľudskej duše stala kráľovstvom, kde sa plní Božia vôľa!               pokračovanie

    o. Peter Iľko


Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!