č. 13 / 2018
18.6.-1.7.2018

    Čo vlastne...?

    Človek, ktorý náhle zomrel, vraj videl, ako sa k nemu približuje Boh s kufríkom v ruke. "Syn môj, prišiel čas, musíme ísť!" Človek sa pýtal: "Prečo tak skoro, Pane? Chcel som ešte toľko urobiť!"
    "Je mi ľúto, syn môj, prišiel tvoj čas", povedal Boh.
    "A čo máš v tom kufri, Bože?"
    "Všetko, čo ti patrilo, všetko, čo bolo tvoje."
    "Všetko, čo mne patrilo? Chceš povedať, že tam máš moje veci, šaty, peniaze, doklady?"
    "Je mi ľúto", povedal Pán Boh, "ale to, čo spomínaš, ti nikdy nepatri-lo. To patrí zemi."
    "To znamená, že v kufri máš moje spomienky?"
    "Je mi ľúto, syn môj, ale ani tie nepôjdu s tebou, lebo ti nikdy ne-patrili. Patria času."
    "Tak teda v kufri sú moje schopnosti a talenty?"
    "Ani tie ti nepatria. To patrí okolnostiam, v ktorých si sa nachádzal."
    "To znamená, že sú tam moji priatelia a príbuzní?"
    "Je mi ľúto, syn môj, ale ani ľudia ti nepatria. Oni patrili tvojej životnej ceste."
    "Tak teda je tam moja manželka a deti?"
    "Je mi ľúto, syn môj, ale oni ti nepatria, lebo oni patria tvojmu srdcu."
    "To znamená, že je v kufri moje telo?"
    "Ani to ti nepatrí, lebo patrí prachu."
    "Tak je tam moja duša?"
    "Nie syn môj, tvoja duša ti nepatrila, lebo ona patrí mne."
    Zúfalý človek vytrhol Bohu kufrík z ruky a otvoril ho. Bol prázdny. So slzami v očiach sa pýtal Boha: "To znamená, že mi nikdy nič nepatrilo, nikdy som nič nevlastnil?"
    "Ale áno, syn môj, KAŽDÝ OKAMIH, ktorý si prežil, patril tebe!"
    Ako prežívam svoj život? Komu patria moje okamihy?

    V ťažkých životných chvíľach neexistuje nič upokojujúcejšie ako to, že viete, že niekto bojuje spolu s vami. (Sv. Matka Tereza)

    Základy našej viery

    z pohľadu byzantskej katolíckej cirkvi       (pokračovanie)

    Presvätá Trojica
    Boh sa dal poznať ľuďom v láske, odhaľujúc seba samého v postupnosti Otca, Syna a Svätého Ducha. Táto najhlbšia ľudská skúsenosť Boha ukázala niečo zo živej reality Boha, niečo, čo by sme nikdy nemohli objaviť sami od seba. Vidíme, že Boh je jeden, ale zároveň v tom istom čase v troch osobách (hypostázach). Je jeden v podstate a bytostne, jeden v pôsobení a sile, ale v troch osobách (hypostázach). Cirkevní otcovia opisovali toto tajomstvo ako presvätú Trojicu, posvätné spoločenstvo, ktoré nás volá k nahliadnutiu úžasnej nádhery Božieho života. Otcovia spoznali, že na tejto ceste, kde sa Boh dáva poznať, nám bol daný odblesk pravej prirodzenosti Nespoznateľného, čo nám umožňuje túžiť po priateľstve s ním.

    Cirkev
    Priateľstvo s presvätou Trojicou k nám prichádza prostredníctvom Cirkvi, zhromaždením tých, ktorých Boh povolal, aby sa stali jeho ľudom. Ak je Duch pokračovaním Kristovej božskej prítomnosti v nás, potom je Cirkev jeho telom. Cirkev je pokračovaním jeho fyzickej prítomnosti vo svete. Cirkev sa tak stáva chrámom Boha, v ktorom prebýva Duch, tak ako v ľudskom tele prebýva ľudská duša. Otcovia nazývajú Cirkev spoločenstvom Svätého Ducha. V tejto bratskej spoluúčasti, ktorú buduje Duch, sme spojení s Bohom v božskom spoločenstve. Poslaním a cieľom existencie Cirkvi, teda nás, je zvestovať slávne skutky Boha (1 Pt 2, 9) ľuďom. Ako členovia Cirkvi sme zároveň údmi Kristovho tela, nerozdielne spojeného v ňom s Trojicou, živými kameňmi, ktoré budujú chrám Boha.(1 Pt 2, 3) V tomto je náš život.

    Bohorodička
    Špeciálna úcta, ktorú neustále preukazujeme Bohorodičke Panne Márii v našej bohoslužbe, nie je iba jednoduchou záležitosťou zbožnej oddanosti. V úcte k Božej Matke Cirkev potvrdzuje dva základné aspekty kresťanskej viery: Ježiš je skutočný Syn Boha a zároveň prebýva v našich podmienkach ako skutočný človek. Hoci by iba tieto dva pojmy boli pravdivé, môžeme Máriu volať Bohorodičkou. Pretože veríme v skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý sa stal človekom Ježišom, dali sme jeho matke tento titul. Jeden z pekných príkladov tejto úcty je fakt, že ikonu Bohorodičky a vteleného Slova (Oranta alebo Znamenije) umiestňujeme na prednú stenu chrámu vo svätyni - v apside. Táto maľba, ktorá je umiestnená medzi stropom a dlážkou, pripomína, že Mária premostila priepasť medzi nami a Bohom tým, že nosila Božieho Syna vo svojom lone.

    Sväté tajomstvá (sviatosti)
    Život v Cirkvi môžeme žiť mnohými spôsobmi. Najvyššou z týchto ciest je tá, kde nás Duch oživuje svätými tajomstvami čiže sviatosťami. Sväté tajomstvá sú modlitbou Cirkvi, v ktorých prosíme Pána, aby premenil materiálne veci na prostriedky jeho zachraňujúcej milosti. Modlitba, ktorá sa nesie v jeho mene, je bezodkladne vypočutá. Takto sa voda a pripomínanie si Kristovej smrti a vzkriesenia stáva cestou, ktorá vedie k intímnemu vzťahu človeka s Kristom - to je krst. Rovnako vzývanie Svätého Ducha nad chlebom a vínom nám dáva možnosť dosiahnuť fyzickú jednotu s ním v našom tele - to je eucharistia. Prostredníctvom všetkých svätých tajomstiev i ostatných cirkevných modlitieb, kde sa požehnáva, každý aspekt nášho života môže byť premenený na chválu Jediného, ktorý nás volá, aby sme mali podiel na jeho živote.

    Zbožštenie (theosis)
    Najväčším darom od Boha je dar podieľať sa na jeho pravom živote. Stali sme sa účastnými na Božej prirodzenosti (2 Pt 1, 4). Postupne sa to v nás začalo uskutočňovať pri krste. Ak žijeme svoj život vo viere, vzťah sa prehlbuje, podporuje proces nášho zbožštenia. Tento pohyb prebieha v nás počas života a smrti, a bude ukončený až pri vzkriesení všetkých ľudí v posledný deň. Potom sa naše oslávené telá aj duše budú podieľať na vzkriesenom živote a budeme mať účasť na sláve. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. (1 Jn 3, 2) Boh nás prieviedol k tomu, aby sme zakúšali jeho zjavenie a mali podiel na jeho pravej prirodzenosti. Toto je naša sláva a naša radosť. Toto je zároveň jadrom kresťanského odkazu, dobrá zvesť, ktorú vyznávame pri našom krste a potvrdzujeme vždy, keď opakujeme Nicejsko-konštantinopolské vyznanie viery. Toto je srdce našej viery a prameň nášho presvedčenia, ktoré je uistené v pravdivom Bohu, ktorý dokončí to, čo v nás začal. On nás aj vedie k stále dôvernejšiemu a dôvernejšiemu styku s ním.

    Ako začať prežívať svoju vieru?
    Mladá žena využila krásny deň na to, aby vzala svoje dve deti do mestskej záhrady. Tam si sadla na lavičku a pustila sa do čítania veľkej, očividne zaujímavej knihy. Občas zdvihla zrak, aby skontrolovala obe deti a usmiala sa na ne. Aj oni ju totiž sledovali.
    Na vedľajšej lavičke fajčil elegantne vyzerajúci muž a znudene pozoroval ženu. „Čo také zaujímavé čítate?“ prehodil smerom k nej.
    „Och, to je Biblia, Božie slovo.“
    Muž sa zatváril pochybovačne a s nadutou nadradenosťou v hlase sa opýtal: „Božie slovo? Kto vám to povedal?“
    „Veď je to jasné!“ odvetila žena prosto a usmiala sa na deti, v ktorých vzbudila prítomnosť neznámeho muža zvedavosť i ostych.
    „Vraj Božie slovo. Odkiaľ viete, že je to tak?“
    Žena sa pozrela smerom k nebu a pokojne povedala: „Ako viete, že na nebi je slnko?“
    „To je jasné: slnko všetko zohrieva a osvetľuje.“
    „Presne tak!“ pokračovala žena s radostnou žiarou v očiach. „Slová tejto knihy zohrievajú môj život a osvetľujú ho. Tak pôsobí Božie slovo.“

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!