č. 15 / 2018
30.7.-26.8.2018

    Toto je môj milovaný Syn...

    Dve biblické udalosti - Zjavenie Pána a Premenenie Pána, ktoré sú v liturgickom roku od seba na deň presne oddelené ôsmymi mesiacmi nesú so sebou pozoruhodnú podobnosť vo svedeckom výroku nebeského Otca o svojom Synovi Ježišovi Kristovi.

    V prvej udalosti, ktorú liturgicky slávime 6. januára ako sviatok Teofánie - Zjavenia Pána, alebo Bohozjavenia, Ježiš prichádza k rieke Jordán ako jediný čistý spolu s hriešnymi ľuďmi, aby sa dal ako oni pokrstiť od Jána krstom pokánia. Po Jánovom odporovaní Ježiš naliehal na Jána, aby urobil čo je spravodlivé, pretože on prijal na seba skutočnú ľudskú prirodzenosť, aby mohol na seba vziať aj skutočné ľudské hriechy a zmyť ich vlastnou obetou na kríži a preto sa patrí, aby sa správal pri Jánovi na Jordáne ako ostatní ľudia. A tak ho Ján nakoniec pokrstil a keď vystupoval z vody, otvorilo sa nebo a bolo počuť hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17). A sám Ján Krstiteľ dodáva svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn“ (Jn 1, 32-34). Svedectvo Otcovo - Toto je môj milovaný Syn... - tu teda potvrdilo pravosť jeho ľudskej prirodzenosti, ktorú Ježiš vzal na seba ako Boží Syn, ako druhá Božská osoba. A tu nám prichádza na pomoc aj list svätého Pavla Filipanom, v ktorom píše: „On, hoci má Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 6-7). A preto tento človek Ježiš vstupuje do Jordánu, aby posvätil jeho vody a prijal Jánov krst ako znak spolupatričnosti s hriešnikmi.

    V druhej biblickej udalosti, ktorá sa odohrala na hore Tábor, na hore premene- nia, a ktorú slávime 6. augusta, počúvame ten istý Otcov hlas z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie... (Mt 17, 5) a to vo chvíli, keď sa v prítomnosti svedkov Petra, Jakuba a Jána Ježiš pred ich očami premenil a ukázal sa im vo svetle, vznešenosti a sláve svojej Božskej prirodzenosti, v ktorej sa rozprával s veľkými postavami vyvoleného národa - Mojžišom a Eliášom. Tento Otcov výrok o Synovi v jeho Božskej prirodzenosti, ktorú dal zakúsiť apoštolom dosvedčuje vo svojom druhom liste svätý Peter keď hovorí: „Veď sme nenasledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: „Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.“ Tento hlas sme my počuli, zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu“ (2 Pt 1, 16-18). A my sme uverili týmto svedectvám o pravosti Božskej i ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista, Syna Božieho a preto odmietame všetky kristologické bludy, kedy aké boli, alebo sú.

    Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Buďme mu za to Vďační a verní.

    Dve ľadové steny

    Boli raz dva ľadové múry. Zrodili sa v dlhej zime, v jednej jaskyni v spleti pokrútených kmeňov, krovia a skál, v lese na svahu jedného vrchu.

    Stáli oproti sebe s vyzývavou vzájomnou ľahostajnosťou. Občas si azda povedali: „Dobrý deň“ alebo „Dobrý večer“. A to bolo všetko. Nevedeli „prelomiť ľady“.

    Každý si myslel o tom druhom: „Mohol by mi vyjsť trochu v ústrety.“ Ale ľadovce nemôžu ani chodiť ani vychádzať. A tak sa nestalo nič a každý ľadový múr sa stále viac a viac uzatváral do seba.

    V jaskyni žil aj jazvec. Raz vybuchol: „Škoda, že ste stále len tu. Vonku je nádherný slnečný deň!“

    Dva ľadovce ťažko zaškrípali. Už ako deti sa naučili, že slnko je ich najväčší nepriateľ.

    Na veľké prekvapenie sa jeden z nich spýtal: „Ako vyzerá slnko?“

    „Je nádherné... Je to život,“ odpovedal prekvapený jazvec.

    „Mohol by si nám na strope nory vyhrabať dajakú dieru... chcel by som vidieť slnko...,“ povedal druhý. Jazvec sa nedal dvakrát prosiť. Urobil v spleti koreňov otvor a teplé príjemné svetlo slnka sa vlialo do nory ako pozlátený prúd.

    Asi po mesiaci, raz napoludnie, keď slnko osviežovalo vzduch, si jeden z ľadovcov uvedomil, že by sa mohol aj trochu roztopiť a premeniť na jasný priezračný pramienok. Cítil sa celkom iný. Už to nebol ten pôvodný ľadovec. A rovnaký divný pocit mal aj ľadovec druhý. Deň čo deň vyvierali z ľadových stien pramienky čírej vody, tiekli k otvoru jaskyne a potom sa zliali a utvorili krištáľové jazierko, v ktorom sa odrážalo zlaté slnko.

    Dve ľadové steny ešte pociťovali svoju chladnosť, ale aj svoju krehkosť a samotu, znepokojenie a neistotu. Zistili, že vznikli tým istým spôsobom a že sa vlastne navzájom potrebujú.

    Prileteli dva stehlíky a škovránok, zahasiť si smäd. Okolo jazierka bzučal hmyz a prišla sa vykúpať aj veverička s dlhým mäkkým chvostom.

    A v tom šťastí sa odrážali aj dve ľadové steny, ktoré tu našli srdce.

    Niekedy stačí jeden slnečný lúč slnka.

    Láskavé slovo. Pozdrav. Pohladenie. Úsmev. Tak málo treba na to, aby sme niekoho urobili šťastným.

    Prečo to teda nerobíme?

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!